Slovenská reč časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej ...

krepko, bratat sa, znatný, podstatné mená na -stvo, odvodené príd. mená
-stvenný a slovesá -stvovat (znechutenstvo, odchodenstvo, písemstvenný,
živoskiísenstvovat...).
Podrobnejšie si všíma v tejto veci obdobie od Viliama Paulinyho-Tótha
po Vajanského, osobitne Jozefa Hložánskeho. Už súčasná kritika (Škultéty)25
m u
vyčítala, že vytrhol slová z Hložánskeho zabudnutého „Bieleho
Uhorska" alebo z prehľadu časopisov, robeného v Národných novinách napochytro,
že Hložánsky je druhoradý spisovateľ. 26
Czambel zveličoval, keď
hovoril o porušťovaní, rusifikácii slovenčiny ako takej pri rozbore nepodarených
prekladov z ruštiny. Zdôrazňoval potrebu zrozumiteľnosti spisovného
jazyka, ale Škultéty i tu bystro pripomenul, že zrozumiteľný je
tomu, kto hodne číta, že i Hviezdoslavove oravizmy sa musíme učiť ako
rusizmy. Chyba je bez príčiny prejímať slová, ale snahou má byť zbližovať
slovanské jazyky. 27
Škultéty uznáva zo slov, ktoré Czambel vyčíta Paulinymu,
za rusizmy, napr. vnímanie, duma, ale beseda, celovanie, chrabrý,
krepký atď. sú vraj skoro každému zrozumiteľné.
Posudzovateľ v Slovanskom sborníku 28
súhlasí s mienkou Czambelovou.
Czambel sleduje ruský vplyv systematicky v pravopise (pri y, ä, pri písaní
zvratného sa (s) spolu so slovesom: dokonalas a i.), v tvorení slov
(závisimý, závisimost, nerozborimý, ľubimec; -stvo, -stvenný, -stvovat,
prievozčík, plavčík, korábeľčík, kraviarčik podľa rus. izvoščik a pod.) a
najmä v slovníku. Slová a slovné spojenia, ktoré pokladá za ruské, doložil
presnými citátmi a zostavil ich podľa abecedy. Kde mohol, preveril si ich,
kde nemal istoty, skromne sa priznal, že na ten čas mu je slovo z ľud. reči
neznáme (napr. pri nádobno spomína i tvar nadbe a nadbä, o ktorom nevie,
že je bežné v Gemeri).
Dnes sa dívame na Czambelov článok o rusizmoch v slovenčine ako na
zaujímavý dokument doby: na jednej strane ide o objektívne zhromažďovanie
materiálu a jeho rozbor, na druhej strane mladý slovenský jazykovedec
bojuje v ňom za osobitnosť slovenského jazyka. Politické tendencie
v tom čase Czambelovi azda nemožno pripisovať, ale reagovanie slovenskej
i českej kritiky svedčí, že sa autor dotkol živého problému.
V poslednej časti knižky Czambel podáva Slovnikárske drobnosti (str.
115—128). Študuje tu jednotlivé slová v osobitných článkoch (haraburéáctvo,
vedomec, exekúcia, exekútor, liek, prepustenie a i.)
•Jozef Škultéty v NN VIII, 1887, č. 44-46.
"Vajanský vSP VII, 1887, č. 5, 118.
•* „Slovenčina bez duchovného styku so slavianskymi jazykmi skoro by zakrpatela."
Z v SP VII, 1887, 118.
• Stovanský sborník VI, 1887, 481 pod značkou -dl- (K. Kadlec?)