Slovenská reč časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej ...

(Maskách všeobecne, a to najprv o hláskach súčasného spisovného jazyka,
> samohláskach (medzi nimi sa uvádza nenáležité aj y, ý; o ä sa hovorí ako
„treťoradej" samohláske, lebo je zložená z prvoradej samohlásky a a
t druhoradej samohlásky e; ä podľa Czambela nie je nepravá dvojhláska —
> myslel H a 11 a 1 a v Mluvnici jazyka slovenského, 36, § 1 —, ako nie je
ttjhláskou e, ktoré vzniklo splynutím a — i), o dvojhláskach (medzi nimi
i uvádza nielen ia, ie, iu, ô [ = uo], ale aj ou, o ktorom Czambel hovorí, že
lo zo staroslovienskeho sufixu -oju, správne z -ojp; v poznámkach
ia aj dvojhlásku au v slove bauchat — búchať a dvojhlásku io, ktorá
vyskytuje pred -u a tvrdým -l v ľudovej reči v prípadoch šiou, diouča,
\poiiouka, liouč atd'.), o spoluhláskach (o g v prípadoch ako gamba, garád,
gniavit nesprávne predpokladá, že sa zachovalo ako pôvodné g),
pravopise hlások. Ďalej sa hovorí o staroslovienskych hláskach a ich
Istriedniciach slovenských (o polosamohláskach T>, B, o nosovkách e, p, —
[Czambel označuje ešte q — o hláske é), a to nie vždy presne a správne.
V druhej časti (str. 12 — 45) sa hovorí o fonetických zmenách (o sťaho-
Ivaní, o zmene dlhých samohlások na dvoj hlásky), o dĺžke a prízvuku,
lo striedaní hlások, o asimilácii, o disimilácii, o „mäkčeni", o „dynamických"
[hláskových zmenách, o stupňovaní.
V tretej časti (str. 45 — 46) veľmi stručne sa preberá slabika, a to sla-
'bičný prízvuk a delenie slov na slabiky.
Ako vidno z naznačeného obsahu, jadro práce je opisnej povahy. Jej
I autor je aspoň čiastočneešte v zajatí písanej podoby jazyka ako jeho pred-
(chodcovia (pórov. napr. zaradenie a hodnotenie y, ý). Nerozlišuje presne
í nárečovú a spisovnú výslovnosť (napr. pri -l na konci slabiky a slova
[proste konštatuje jeho výslovnosť ako hlásky stojacej medzi u a u). Všíma
si aj varianty hlások, pokiaľ sa vyskytujú v citovaných textoch (ô ako ó
i S. Chalúpku; l, l ako palatalizované v ľud. rozprávkach), a usiluje sa kra-
Ijove ich lokalizovať. Keď hovorí o slovenských striedniciach za staroslo-
Ivienske (správne praslovanské) hlásky, nepokúša sa vystihnúť hláskojalovný
vývin alebo zaradiť zmeny chronologicky. Tu nepokročil nad svojich
sľov, hoci v tom čase v Nemecku i v Čechách (J. Gebauer) už sa forlo
takto ponímané historické hláskoslovie. Artikulácia hlások, ich
ické vlastnosti, ich vzájomné vzťahy a ich významotvorná a význarozlišovacia
úloha sú slabo vystihnuté a podané. Tieto základné neitky
prechodia i do ďalších Czambelových prác o spisovnom jazyku
> o nárečiach.
Crambelova práca Tót hangtan je obsahové i metodicky závislá od uči-
Czambelových — od Fr. Miklosicha, ale najmä od M. Hattalu. Poobširny
a celkove spoľahlivý opis jednotlivých hlások, ich rozlože-