Slovenská reč časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej ...

násobnom vetnom člene (napríklad: .. .píše a píše, .. .len spí a spí). Je to osobitný
typ viacnásobného vetného člena — prísudku. Okrem toho za viacnásobný
slovesný prísudok treba pokladať spojenie dvoch (niekoľkých) slovies v neurčitku
S jedným spoločným pomocným slovesom modálnym alebo fázovým. Príklady
uvádzam v eit> štúdii.
Ešte uvedieme celkovú definíciu J. Hrbáčka (str, 53, pozn. 3): „Nekoiikanásobné
jsou ve vete opakující se členy, které nejsou v pomeru obsahové nadfazenosti
nebo podŕízenosti a které mají stejnou platnost vetnou, na pŕ. dva podmety, dva
prívlastky a pod., a jsou závislé všechny na stejném ŕídícím členu."
Z veľkej štúdie Pŕemysla A d a m c a Modálni slovesa a modálni predikativa
v češtine a ruštine (I, 71—113) uvádzame jednu zo základných téz, že v ruštine
a češtine sú v podstate rovnaké konštrukcie, pričom však rozdiel je v tom, že
čeština používa častejšie osobné konštrukcie a ruština zas neosobné konštrukcie
(nezriedka aj s datívom logického subjektu). Tu je slovenčina v niektorých bodoch
bližšia k češtine, v iných k ruštine, napr. treba mi odísť, možno mi povedať...
Pre výklad vetných členov má zásadný význam dôkladná štúdia Karela H a u-
s e n b 1 a s a Syntaktická závislost, zpúsoby a vrostredky jejiho vyjadrovaní (IL
23—'51), hoci je venovaná inému základnému syntaktickému pojmu — závislosti.
Pri charakteristike hocktorého vetného člena — hovorí Hausenblas — treba
vyjsť zo stránky syntaktickej, pretože sémantická stránka nezaručuje ani výstižnú
charakteristiku vetného člena, ani určenie hraníc medzi jednotlivými vetnými
členmi. Hausenblas žiada pre syntaktickú charakteristiku vetného člena tieto
údaje: 1. Aké miesto má daný vetný člen v hierarchii vetných členov (závislý —
nezávislý, základný — vedľajší); 2. Ak ide o závislý vetný člen, ktorý slovný druh
(ktoré slovné druhy) rozvíja; 3. Ktorým slovným druhom (ktorými slovnými
druhmi) sa vyjadruje, a to akými jeho prostriedkami; 4. Akým spôsobom sa vyjadruje
vzťah medzi nadradeným a podradeným vetným členom (zhodou, väzbou
a či ináč). — Tieto štyri črty dostačujú na syntaktickú charakteristiku vetného
člena. K nim môže pristúpiť ešte piata črta — sémantická charakteristika.
Je samozrejmé, že pre podmet dvojčlennej vety, ako aj pre vetný základ jednočlennej
vety neplatia všetky uvedené črty, najmä nie druhá, a čiastočne ani štvrtá
črta. Tu sa potom vyžaduje dôkladne prepracovať tretiu gramatickú črtu, ako
aj piatu — sémantickú črtu. Na tento rozdiel Hausenblas nepoukazuje, lebo svoju
pozornosť zameral na závislé vedľajšie vetné členy: v staršej štúdii (Pokračujeme:
Co je predmet? Český jazyk IV, 1954) hovorí o predmete a v tejto recenzovanej
úvahe zas o prístavkovom určení.
Dôležitou časťou Hausenblasovej štúdie je dôkaz o tom, že rovina syntaktických
závislostí je samostatná a že sa nekryje s rovinou sémantických determinácií.
Napríklad vo vete Stará láska nehrdzavie syntaktické závislosti sú tieto:
stará t— láska —*• nehrdzavie. Ale sémantické determinácie majú iný smer: (stará
r-* láska) *— nehrdzavie. S tým súvisí aj rozlišovanie niekoľko druhov syntaktickej
závislosti, ako aj niekoľko druhov sémantickej determinácie.
Ďalšie prepracovanie si vyžiada rozlíšenie druhov (typov) syntaktickej závislosti.
Zdá sa, že Hausenblasov návrh (str. 32) nevystihuje problém v úplnosti.
Hausenblasova štúdia o syntaktickej závislosti je veľmi podnetná aj v tom
zmysle, že jednotlivé jej tézy vyvolávajú nesúhlas. Napríklad je správne tvrdenie,
že vetnočlenskú charakteristiku neurčitku nepoznáme z jeho charakteristiky
gramatickej', ale z gramatickej charakteristiky okolia, z miesta, ktoré za-