Slovenská reč časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej ...

V praktickej časti knihy pri jednotlivých slovách ponechal ustálený spôsob
písania (hoc, hoci m. choc, choci, ďalší m. ďalší, sihlina m. syhlina (?),
môcf m. môzt (!?), nechet m. nehef a i.), ale v niektorých prípadoch ide
0 Czambelov omyl, napr. pri forme „môzť" a pod.
V zozname literatúry osobitne zdôrazňuje Príspevky k histórii českého
pravopisu (1871) od J. Gebauera, hoci pozná i jeho knihy Uvedení do
mluvnice české (1876), Hläskosloví jazyka českého (1877) a Mluvnice česká
(1890). — Okrem Nejhlavnéjších pravidiel slovenské dóbropísemnosti,
kterážto sebral Samuel Čerňanský (v Štiavnici 1802), uvádza najdôležitejšiu
literatúru o československom, fonetickom a etymologickom pravopise
(B e r n o 1 á k, A. Č e r n i a n s k y, Hattala, Hodža, Mráz, Radlinský,
Štúr, Viktorin, ďalej Loos, Miklosich, Pastrnek,
Beiträge zur Lautlehre der slowakischen Sprache in Ungarn, Wien 1888)
1 krásnu literatúru, z ktorej materiál citoval už v predošlých svojich prácach.
Je zaujímavé, ba zarážajúce, že málo cituje cudziu teoretickú literatúru
(napr. ani maďarskú, nemeckú, ruskú a i.).
Prvá časť knihy, nazvaná Úryvky z dejín slovenského pravopisu — ako
sme už uviedli — obsahuje niektoré kapitoly, ktoré vopred vyšli v budapeštianskych
Slovenských novinách (1889 — 1890), ako zdôrazňuje aj autor,
vraj kvôli historickej pravde, ak by šlo o prioritu náhľadov, téz („výrokov").
Kapitola Rozvoj pravopisných zásad (3—20) kryje sa so sériou článkov
v Slovenských novinách (1889) pod názvom Uvedenie do slovenského
pravopisu. 43
Czambel tu má niektoré zaujímavé a správne postrehy. Spisovný jazyk
slovenský „nepustil korene" už r. 58 našej éry (ako písal A. Sytniansky
po A. V. Šemberovi v Slovesnosti 1875, 17), ani pred tisíc rokmi (v IX.
storočí), ale len v polovici XV. storočia (Czambel sa odvoláva na svoje
Príspevky 111 —15 a na svoj článok v maď. časopise Nemzet 1885, č. 349).
Czambel tu myslí na spisovný jazyk slovenský v užšom zmysle; dnes pokladáme
za spisovný jazyk Slovákov, t. j. spisovný jazyk slovenský v širšom
zmysle i staroslovienčinu a staročeštinu, pretože v tejto funkcii slúžili
našim predkom popri cudzej, neslovanskej latinčine. Czambel ďalej správne
upozorňuje na súvislosť slovenského pravopisu s českým, nie s maďarským,
napr. v tom, že Slováci na označenie hlásky ď používali zložky dj,
di, kým Maďari gy, g j, gi. Inak slovenský pravopis sa líšil v prácach rukopisných
a tlačených v tlačiarňach s českými korektormi, najmä pokiaľ išlo
o evanjelické tlače náboženské, a na druhej strane v praktických prácach
rukopisných i tlačených. V pravopise Slovákov badať istú samostatnosť
Pórov, vyššie na str. 335.