Slovenská reč časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej ...

sila, to ozornô, to veličizná ozrutnô, ktorô hľadí na teba, kriesi v duchu
slovenskom temný akýsi cit veľkého povolania...
S týmito v štúrovskom duchu štylizovanými a štúrovčinou písanými
textami korešponduje i štýl Hurbanových listov žene, o ktorých síce nevieme,
či ich autorka cituje zo zachovaných originálov alebo ich sama
zostavila, ale rozhodne vyvolávajú dojem velkej pravdepodobnosti, že
sú pôvodné. Na str. 419 v jednom z nich čítame: Ľúbim ta, duša verná,
svojho anjela..., ľúbim Ťa, večná duša môjho národa. Národu som sa
posvätil z lásky, a Teba, duša drahá, z lásky som k boku svojmu vzal.
A teraz nič iného neznám, ako národ môj a anjela môjho, Teba, Anička
moja drahá!
Ó, kde si anjel môj, ábych Ťa objal v náručie moje horúce, ábych Ti
vtisol dušu moju na sladkorozkošné ústa Tvoje. Ďaleko si odo mňa, a
predsa Ťa cítim tu pri sebe. — Myšlienková náplň i štylizácia viet nám
veľmi pripomína Sládkovičovu Marínu. Akoby to iba jeho verše
bolí prepísané do prózy.
Ďalším spestrujúcim kontrastom autorovej reči v románe Z čírej lásky j
sú kde-tu dobre uplatnené citáty ž myjavského a senického nárečia. /
Kožkár Michálek, „čo'ďorrecT*Eo3ne podkútý'Y takto vtipne háji Hurbini '
pred jeho neprajníkmi: Hurban? Jéjdanenky, čos' z vŕby spadél? Čos' ,^^,4
jagžif nečul o nem? Ten má hubu nápočnú a rozum vyšívaný! Od strachu
má porobené. Praj, len sa nyšt nebát, any pánôf, any lotrôf! Len vysúkal
rukávy a hrr! za svojím právom, aby ty ho cudzí viacej nerozkrádali! A čo
inšie šecko! Budeš naňho otvárat hubu! (341) — Hádam zápis nárečia nie je
miestami celkom správny a presný; zdá sa, že malo byť cuzí a nie cudzí,
viacej namiesto viacej. Ale to sú iba maličkosti, ráz myjavského nárečia
i s ľudovou štylizáciou a humorom je verne zachytený.
Autorka na opozícii štúrovčiny, dialektu a starostlivej autorskej reči
demonštruje krásu i bohatosť nášho národného jazyka.
Azda najzaujímavejšie z celej knihy sú pomenovania reálií, ktoré spolu
s pomenovanou vecou už celkom zapadli do zabudnutia. Napríklad podstatné
meno posvetáč je pomenovanie pre takéto osvetľovacie zariadenie:
„Posvetáč si kázal [Hurban] popraviť. Bol dvojdielny ako Aničkina praslica,
z dreva pekne vyrezávaný a červeno pomaľovaný. Zo železa mal
len pazúrky pre lúč, jeden diel mal zúbkavý, druhý s páčkou na posunovanie.
Pošupla ju [Anička] o pár zubov poniže, aby svetlo dostal Hurban
kus bližšie." (37)
Je jasné, že podstatné meno posvetáč pomenúva predmet, ktorému
dnes dávame meno svietnik. Posvetáč chápeme ako archaické synonymum
slova svietnik. Sme spisovateľke vďační za to', že toto staré slovo
uchránila pred úplným zabudnutím.