Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
PAMÄŤ<br />
NÁRODA<br />
Obete<br />
nia svoju zbabelosť a úplnú neschopnosť,<br />
pretože v pohnutých časoch v Prešove<br />
neboli v pohotovosti ale boli doslova pochytaní<br />
v kanceláriách, kaviarňach a na kúpalisku.<br />
V zajatí sa chovali veľmi zbabelo, čo<br />
neostalo bez ohlasu a po oslobodení boli<br />
okamžite prepustení z novej čs. armády,<br />
kým nás nová čs. armáda prevzala a preverila."<br />
Tu však azda treba dodať len to. že<br />
podobný postoj zaujali nielen páni z „generálneho<br />
štábu", ale väčšina dôstojníkov - či<br />
už záložných, alebo aktívnych...<br />
Status deportovaných dôstojníkov VSA,<br />
vrátane Kureka, nebol celkom zrejmý nielen<br />
im samotným, ale spočiatku ani vedeniu<br />
lágra. Po príchode do lágru v Bremervörde,<br />
kam dorazili 16. septembra 1944 ( Veliteľstvo<br />
tábora nedostalo náš príchod avizovaný<br />
a nemá žiadne dispozície, ako s nami<br />
zachádzať a za čo nás má považovať...").<br />
Hneď nasledujúci deň sa dozvedeli, že nie<br />
sú „ani internovaní, ani zajatci", a 26. septembra<br />
im oznámili, že keďže nie sú zajatci,<br />
majú si „za spojeneckú povinnosť považovať<br />
pomáhať Nemcom dobrovoľne".<br />
Aj napriek oficiálne nie celkom vyjasnenému<br />
statusu deportovaných, autentické<br />
denníkové zápisky (podoprené však aj inými<br />
historickými prameňmi) hovoria dosť jasnou<br />
rečou. Z denníka vidno, že v jednotlivých<br />
táboroch ich dozorcovia netýrali, výslovne<br />
fyzicky či psychicky neponižovali; nemuseli<br />
absolvovať vyčerpávajúce pochody, ako to<br />
zažili radoví vojaci v zajateckých táboroch na<br />
sklonku vojny. (Do lágru v Munsteri 22. septembra<br />
1944 sa dokonca, ako sám píše -<br />
prepravovali osobnými vagónmi 2. triedy.)<br />
Ako internovaní si mohli robiť základnú<br />
hygienu; od stravy - hoci biednej a nedostatočnej<br />
- nik neumrel a zdá sa, ani neochorel.<br />
Internovaní dôstojníci neboli vyťažovaní<br />
vysilujúcimi prácami; z denníka skôr vyplýva<br />
opačná tendencia, a to nedostatok činnosti<br />
hraničiaci s nudou. Tak napr. 20. septembra<br />
pri snahe veliteľa o vyplnenie času organizovaným<br />
nácvikom spevu, píše: „Počet spevákov<br />
bol malý - radšej karty drvili." Láger<br />
nebol ani úplným väzením, keďže mali umožnené<br />
niektoré kultúrne aktivity, a tiež čiastočnú<br />
slobodu pohybu. Tak ku dňu 27. septembra<br />
uvádza: „Po kine sme šli do mesta<br />
mimo láger na pivo." Začiatkom októbra<br />
píše: „Ak som zadelený na robotu, alebo<br />
na drevo - idem, ak nie, študujem nemčinu,<br />
niekedy ruštinu a inokedy zase píšem<br />
tento denník."<br />
Inde začiatkom októbra uvádza:<br />
„Nečinnosť je tak pravidelná, a tak ubíjajúca,<br />
že všetky smysly nám otupěly a krv<br />
akosi lenivo koluje v žilách."<br />
Práve táto „ubíjajúca<br />
nečinnosť", ktorá sa premenila na každodenný<br />
stereotyp s najväčšou pravdepodobnosťou<br />
spôsobila, že si prestal viesť svoj<br />
- pôvodne pravidelne, až pedantne vedený -<br />
denník. Vidíme to z riadkov ku dňu 1. októbra<br />
1944: „Doterajšie naše putovanie bolo tak<br />
pestré, že každý deň doniesol čosi nového,<br />
takže som mal nadostač látky na tento môj<br />
denník. Kedže sme sa teraz už na neurčito<br />
usalašili na jednom mieste a okolie, ktorým<br />
sme obklopení, je všedné a fádne -<br />
i dni ubiehajú fádne, len kedy-tedy nejaká<br />
zpráva alebo udalosť rozvíri hladinu našej<br />
nálady, čoho sa s patričným komentárom<br />
dotknem na nasledujúcich stranách."<br />
Porovnajme situáciu internovaných dôstojníkov<br />
Východoslovenskej armády so zajatými<br />
povstaleckými vojakmi, ktorú opisuje jeden<br />
z nich - Pavel Úkrop vo svojej knihe Slováci<br />
v Stutthofe. V kapitole „Pochod smrti" o. i.<br />
píše: „Ťažko opísať a ešte ťažšie<br />
pochopiť<br />
a uveriť, čo sa odohralo. (...) Cesty, cez ktoré<br />
sme prechádzali, boli lemované mŕtvymi,<br />
prevážne mladými ľuďmi, ktorí ani nemali<br />
čas začať žiť. (...) Ľudia odpadávali<br />
od vysilenia<br />
ako muchy. Mŕtvych, alebo ešte položivých,<br />
odhadzovali do priekopy. Mnohí zostali<br />
na ceste rozdrvení kolesami<br />
vozov a ustupujúcej<br />
bojovej techniky. (...) Viacerých väzňov<br />
strážni ubili na smrť, a to najmä tých,<br />
ktorí v pochode zaostávali. Nešťastníci, ktorí<br />
nevládali ísť, plazili sa v snehu na rukách -<br />
nohy už neposlúchali - boli dorazení palicami,<br />
pažbou pušky alebo zastrelení. (...)<br />
Smrť považovali za vykúpenie." 11<br />
Pisateľ nášho denníka však jesennú internáciu<br />
prežil bez väčších problémov a šťastne<br />
sa vrátil na rodnú zem. Ani to však ešte nebol<br />
koniec vojnovému putovaniu. Začiatkom jari<br />
1945 bol totiž už po štvrtýkrát povolaný do<br />
armády - 25. marca 1945 bol zaradený<br />
do<br />
stavebných vojenských jednotiek Domobrany<br />
v Bratislave,<br />
ktoré boli vytvorené z vojakov<br />
prepustených z nemeckého zajatia. Ako<br />
sme už spomenuli, práve členstvo v obnovenej<br />
slovenskej armáde Domobrane sa stalo<br />
v povojnovom a komunistickom režime „kádrovou<br />
vadou". Pocítil to aj Kurek, keď sám<br />
písal: „Po štvormesačnom pobyte v zajatí<br />
boli všetky slovenské jednotky odsunuté<br />
na Slovensko a boli z nich utvorené tech-<br />
11 ÚKROP, P.: Slováci v Stutthofe. (Prešiel som bránou smrti). Banská Bystrica, 1999, s. 60-63.<br />
Change language