Pamäť národa 02/2009 - Ústav pamäti národa

PAMÄŤ
NÁRODA
Obete
poplachu.. Naše ustrnulé jazyky sa rozkývali.
Začali sme uvažovať o tom, ako blízko
sme boli smrti. Každý opakoval, čo mu najviac
utkvelo v pamäti. Ba strach nás prešiel už
natoľko, že sme so smiechom hovorili o Pálkovi
Hudecovi ako si dal na hlavu prilbu, ktorú
mal náhodou so sebou. I on sa tomu zasmial.
Ja som najviac ľutoval tie sostrelené lietadlá.
To sa povie, sostreliť toľko a toľko lietadiel.
Kde je tu však skutočná predstava. Ani filmu
ju nemôže úplne nahradiť. Nejde tu o zničenie
stroja, ale o tých ľudí v ňom. Čo asi robila
posádka toho sostreleného stroja, keď videla,
že niet záchrany - o jednom krídle sa nedá
lietať. Hrozné to môže byť, letieť z 2 000 m
výšky a cestou si uvedomiť, že o niekoľko
sekúnd neodvratný náraz o zem sfúkne mi
život. Naozaj, ako málo premýšľa človek,
keď je ďaleko od nebezpečenstva a ako
chladne, bez povšimnutia, ba čo viac, s omrzením
počúvame už otrepané zprávy o bombardovaní
a sostreloch. A aké hrozné je byť
iba vzdialenejším divákom takého pustošenia,
nieto byť postihnutým. Veru, večná pravda, že
strach je iba vtedy blízko, keď je blízko i nebezpečie.
Uvedomil som si toto ešte silnejšie,
než som to už mal v sebe vykryštalizované
a spomenul som si na bombardovanie v Dnepropetrovsk^
ako i na strieľanie v Ovruči. Zrakový
dojem je tu najsilnejší - to sa osvedčilo.
Obdivujem smelosť letcov a klaniam sa ich
odvahe. Ich smrť je hroznejšia, než pozemského
bojovníka ale i príšernejšie rozsievajú
smrť. Nikdy nikto z nás nezabudne na túto
nedeľu. Dojmy z tohto náletu sme si poznačili
heslovite do zápisníkov: „Bolo to v nedeľu,
10. sept. 1944 o pol 11. hodine..."
Malebný kraj, ktorým prechádzame,
zahnal od nás trudné myšlienky. Vlak ide nad
údolím, ktoré je takrečeno posiate krásnymi
osadami. Jedna krajšia, ako druhá. Trať ide
cez lesík. No, krásne okolie. To sú predmestia
Viedne. Sem chodili kedysi za zlatých
časov Austrie letovať viedenskí mocnári
a šľachtici. Pred mojím duševným zrakom
rysujú sa výjavy z dejín slávneho Rakúska,
aké som si ich vytvoril na základe svojich
vedomostí z dejepisu, obrázkov a z filmov.
Škoda, že sme z mesta nič nevideli - aspoň
gotickú vežu Štefanovho chrámu.
A lokomotíva fučí, ťahajúc nás s námahou
do mierneho svahu, Z nápisov, ktoré som
stačil zachytiť na staniciach z idúceho vlaku:
Unter Tullnerbach, Tullnerbach, Pressbaum,
Dürrwien, Rekawinkel (tu sme šli cez prvý
tunel počas našej cesty), Kirchstetten
a AMSTETTEN, 63 kde sme konečne zastali.
Rušeň nám odopnuli a celú súpravu rozhádzali.
Z toho sme usúdili, že budeme dlhšie
stáť. Tak i bolo. K našim vagonom pritiahli sa
českí železničiari, ktorí nám rozprávali, ako sa
sem dostali. Ponúkli sme ich cigaretami, lebo
veru ako príslušníci Ríše, nemalí ich dosť.
Mali sme ešte času mnoho, nuž uvarili sme si
medzi koľajnicami za šálku kávy z našich konzerv,
ktoré Martin mal so sebou. Belo Korent
a Jožo Mladoň boli hlavní hajceri 64 a kuchári.
Odchod bol avizovaný až v noci. Ideme smerom
západným na LINZ (Linec).
(dokončenie v budúcom čísle)
Summary
Slovak Officer's Diary from the Nazi Internment (August - October 1944) Part 1
To the first group being directly affected by the Nazi occupation regime belonged members of the Eastern Slovak Army.
This elite part of the Slovak Army with more than 30 thousand members was supposed to play a key role in the anti-
Nazi resistance. As a result of its commanders' inaction it became inactive at the end of August 1944. More than a
half of its men were disarmed by the Nazi forces and dragged to the internment. Orie of the thousands dragged away
people was also a lieutenant of an economic service František Kurek (1915). Kurek came from a family of an evangelic
priest and became a teacher. Based on his personal notes kept in a form of diary we come to know about the fate of a
group of officers, who were captured on August 31V1944. Kurek's notes describe the period from the end of August
up to October 6 th , 1944, a journey through Slovakia, Hungary, and Austria to an internment camp iri Munster, Germany.
Concerning the living conditions, the interned officers survived their forced stay in Germany quite well and in health,
comparing to some later on captured members of the rebellious army and partisans. These men were dying on a mass
scale in catastrophic conditions of the internment camps.
The presented diary of a lieutenant František Kurek is the first personal diary from the Nazi internment being
published in the Slovak historiography.
63 Rodisko neslávne známeho Josefa Fritzla, ktorý mal vtedy deväť rokov.
64 V šarištine „hajcer" - kurič. Z kontextu sa zdá, že museli byť „prikladačmi" v poľnej kuchyni. Zrejme mali na starosti
aj dovoz a rúbanie dreva.