Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
PAMÄŤ<br />
NÁRODA<br />
Obete<br />
česky oznamuje, aby sme sa odobrali po<br />
skupinách podľa hodnosti do susednej časti<br />
budovy, kde máme prenocovať. Ideme. Pod<br />
schodami pri východe z budovy prehliadajú<br />
nám batožinu, (kto ju má so sebou) a vrecká.<br />
Strašný pocit je to. Ideme cez dvor 10 za asistencie<br />
stráže s napriahnutou zbraňou. Vedú<br />
nás do budovy roty pom. zdrav. 33 , kde nám<br />
vykazujú dva kavalce pre troch na prenocovanie.<br />
Nemáme deky. Dajú nám z našich ako<br />
zo svojich. Nohavice pod hlavou, pri mne môj<br />
krajan z Betliaru rtk. Gejza Kankula a odložili<br />
sme sa na zajtra. Noc pre mňa bola príšerná.<br />
Nepohodlne sa leží, hlava ma úžasne bolí, až<br />
akési ohnivé šmuhy vidím vo tme, vonku na<br />
dvore hučanie áut a rachot pásových automobilov.<br />
34 Pred zrakmi mám stále momenty<br />
dnešného dňa, znovu vidím nezabudnuteľný<br />
obraz: opatrne prichádzajú Nemci s napriahnutými<br />
zbraňami. Pred mojím duchovným<br />
zrakom rysuje sa otáznik, čo bude, kde sú<br />
naši chlapi, kde je môj ordonanc Mišo Kobora<br />
s mojimi 300 Lipami, ktoré som mu dal do<br />
opatery, aby mi ich schoval, lebo mi prekážaly.<br />
Prehadzoval som sa na špinavom gavalci<br />
až som usnul.<br />
1. september, piatok<br />
Svitol nový deň zajatia. Neistota trvá ďalej<br />
- no bolesť v mojej hlave chvalabohu prestala.<br />
Hneď ráno som tušil, že civilisti prídu<br />
pod obloky kasární - však nás bolo do 200<br />
ľudí. Tak sa i stalo. Přišly manželky, bratia,<br />
deti, príbuzní a známi. Čakal som, že naša<br />
domáca príde samozrejme, veď sme sa s ňou<br />
ani nerozlúčili. Čakám dlhšie, ale nič! Počúvam<br />
rozhovory našich dôstojníkov so svojimi<br />
manželkami. Užasne to pôsobí, keď nemôžeme<br />
opustiť budovy, nesmieme ani len na<br />
dvor a musíme sa shovárať len takto z obloka<br />
ako vrahovia. Manželky a príbuzní so slzami<br />
v očiach shovárajú sa a vypytujú sa ma máš<br />
stav. Odpovede sú len kusé, veď hláv je plno<br />
v oblokoch a každý len najstručnejšie zprávy<br />
a pokyny podáva svojim ako čo majú zariadiť<br />
a čo majú doniesť. Už sa niektorí aj vracajú<br />
z mesta s balíkmi, ktoré povolili podávať<br />
u brány a nemecká stráž ich nosila do<br />
budovy. Naša pani domáca len nejde. Stojím<br />
pri obloku, zavše sa nahnem, ale pani Valková<br />
nejde. To iste ten mladík nebol u nej, hoci<br />
som ho slušne žiadal z obloka, aby šiel na<br />
Hlinkovú 61 a aby povedal panej, že kde sme.<br />
V tom ide Anička, Zolova spoločnica a nesie<br />
pre neho fľašu. Zazrela ma v obloku a spýtala<br />
sa na Zola. Zvestoval som jej, že Zolo je v Poprade.<br />
Nezameškal som ale príležitosť a požiadal<br />
som ju o to, čo som bol chcel od toho<br />
mladíka. Anička i so svojou malou sestričkou<br />
bežali hneď tam. Bol som spokojnejší, lebo<br />
išlo o to, aby som mal so sebou veci, veď som<br />
len to mal, čo na sebe. Šiel som zvestovať do<br />
izby kamarátom, že som vec zariadil. Hneď<br />
som si však stopoval miesto pri obloku, aby<br />
som videl situáciu. O chvíľku vidím, že sa približuje<br />
akási známa postava v bielom. Približuje<br />
sa ku kasárňam a s napnutou pozornosťou<br />
hľadá kohosi spomedzi mnohých hláv,<br />
ktoré trčali z okien. Spoznal som ju po jej strapatej<br />
frizúre. (Je to tá slečinka, ktorá chodila<br />
zavše k našej domácej, u ktorej bývala kedysi<br />
ako študentka.) Ani som sa neopovážil myslieť<br />
na to, že ide sem kvôli nám. A veru tak bolo !<br />
Keď ma zočila v obloku, zohla sa trochu, aby<br />
ma medzi stromami lepšie zazrela. Hneď sa<br />
pýtala, že čo potrebujeme. Zopakoval som jej<br />
svoju žiadosť a ona hneď letela. Medzitým nás<br />
počastovali naši „dobroprajníci" desiatnicou. 35<br />
Ľudí bolo čím ďalej tým viac pod oblokmi<br />
a balíky hustejšie začali chodiť, medzitým<br />
vraj nemecká stráž dostala rozkaz prísnejšie<br />
zachádzať s nami. ľudí nepripustili až pod<br />
oblok, takže nebolo možné hodiť lístok, ktorý<br />
som mal aj ja pripravený. Hnali nás z chodieb<br />
do izieb a nebolo dovolené nakláňať sa z oblokov.<br />
tento rozkaz sme však len čiastočne rešpektovali.<br />
Ja som sa nespustil svojho miesta<br />
pri obloku. A veru netrvalo dlho. Vidím ako<br />
tie dve dobrotivé slečinky nesú môj nabalený<br />
vojenský batoha pani domáca kufor. Prišli<br />
k obloku, kde som im povedal, aby na vec:<br />
priviazali lístok s mojím menom a aby batožinu<br />
podali u brány. Zásielku som už čakal na<br />
chodbe a keď som ju prevzal, ponáhľal som<br />
sa k obloku oznámiť mojím dobrodincom, že<br />
všetko došlo v poriadku a mimo toho som<br />
im zvestoval, že odpoludnia prídeme na byt,<br />
Kedže nám umožnili kvôli tomu, že sme ich<br />
požiadali o to, aby sme si mohli potrebné veci<br />
doniesť, lebo mnoho bolo takých, ktorí nemali<br />
vôbec nič so sebou. Zakývali sme si navzájom,<br />
poďakoval som sa za ochotu a odišli.<br />
Začal som vybaľovať. A skutočne, všetko<br />
som mal pohromade, ba i civilné topánky, klo-<br />
33 Pomoc zdravotnícka - zdravotná služba v slovenskej armáde. „Budova roty pomoci zdravotníckej" by sa v súčasnej<br />
armáde nazývala „ošetrovňa".<br />
34 Odzbrojovanie vykonávali príslušníci Útočného pluku 1. tankovej armády. 0 priebehu samotnej operácie „Kartoffelernte<br />
mit Präemie" bližšie napr. KLUBERT, T.: Obrnené jednotky v SNP. Nové Mesto nad Váhom 2007, s. 65-71.<br />
35 Desiatou.<br />
Change language