Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
Pamäť národa 02/2009 - Ãstav pamäti národa
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
Apendix<br />
PAMÄŤ<br />
NÁRODA<br />
celej skupiny, jej ideového zamerania, motivácie<br />
a cieľov podávajú smernice, ktoré sformuloval<br />
Štefan Chalmovský, ktorý stál pri zrode<br />
protikomunistickej domácej rezistencii v rokoch<br />
1945-1947: „Musíme sa vzoprieť a postaviť<br />
sa proti diktatúre komunizmu, tak ako<br />
sme sa postavili proti diktatúre nacizmu..."<br />
Odpor sa mal udiať cestou nenásilnou, vychádzajúcou<br />
z kresťanského svetonázoru a podľa<br />
zásad o demokracii, ktoré vyslovil vo vianočnom<br />
posolstve pápež Pius XII. v roku 1944<br />
(s. 38).<br />
Organizovanie ilegálnej činnosti v prvých<br />
povojnových rokoch zaznamenalo určitú gradáciu<br />
a do veľkej miery sa prispôsobovalo vonkajším<br />
politickým vplyvom a predstavám o budúcom<br />
vzťahu medzi USA a ZSSR. Časť slovenského<br />
exilu, najmä v okolí Ďurčanského, predpokladala<br />
skorý vojnový konflikt medzi oboma<br />
veľmocami a je príznačné, ako táto domnienka<br />
rezonovala v domácom prostredí. Dochádzalo<br />
síce k zhromažďovaniu zbraní, ozbrojený prevrat<br />
však nebol prioritou tejto činnosti (s. 41).<br />
Neskôr Štátna bezpečnosť niekoľko prípadov<br />
ozbrojenia Púčika a Tunegu zneužila. Keď Slovenská<br />
tajná ochrana - ilegálna organizácia<br />
spravodajského charakteru, ktorá mala dodávať<br />
informácie pre slovenskú exilovú vládu -<br />
vydaním prezidenta Tisu stratila opodstatnenie,<br />
Jozef Vicen jej členom odporúčal, aby sa zaradili<br />
do normálneho spoločenského života (s.<br />
43). Pre Púčika a Tunegu to znamenalo pokračovať<br />
v štúdiách. Zdá sa však, že normálny<br />
občiansky život po zmarení tzv. letákovej akcie,<br />
po následnom vyšetrovaní za použitia brutálnych<br />
praktik vyšetrujúcich orgánov ŠtB, odsúdení<br />
a zaradení do pracovných táborov, nebol<br />
možný. Zaslúžil sa o to samotný režim, ktorý<br />
aj po prepustení z pracovných táborov nechal<br />
obidvoch mladých ľudí sledovať. To primalo<br />
Púčika odísť do Rakúska a tu nadviazať spoluprácu<br />
s Vicenom a už existujúcim Slovenským<br />
revolučným odbojom.<br />
Tematika Slovenského revolučného odboja<br />
- prvého hnutia slovenskej exilovej vlny z roku<br />
1945 na širšom základe s cieľom nastolenia<br />
demokratického režimu a obnovenia štátnej<br />
suverenity - je v historiografii spracovaná<br />
zatiaľ len nedostatočne. K objasneniu zámerov<br />
a cieľov hnutia prispieva autor použitím zaujímavých<br />
a doteraz neznámych zdrojov. Cituje<br />
z denníka Rudolfa Komanderu (autorov osobný<br />
archív), ktorý stál pri zrode SRO a jeho ústami<br />
necháva zaznieť kritické slová na adresu rozhádaného<br />
a vnútorne aj ideovo nejednotného slovenského<br />
exilu (s. 58-59). Táto rozháranost'<br />
podmienila Vicenovo rozhodnutie pracovať<br />
nezávisle na štruktúrach SRO; jeho orientáciu<br />
na Američanov podmienila skutočnosť, že sa<br />
zoznámil s dôstojníkom CIC Paulom Lyonsom,<br />
s ktorým spolupracoval prakticky až do roku<br />
1955. Zatknutie Komanderu Štátnou bezpečnosťou<br />
pri prechode cez hranice v júli 1947<br />
a osamostatnenie sa skupiny okolo Vicena<br />
urýchľujú skorý zánik SRO. V tomto prípade sa<br />
dá len ťažko hovoriť o ucelenej politickej organizácii<br />
a neostáva než súhlasiť s autorom, že<br />
SRO zostával na rovine prípravných akcií a pokusov<br />
(s. 57). Práve po jeho rozpade sa začínajú<br />
Tunegove, Púčikove, Tesárove aVicenove<br />
cesty schádzať.<br />
Samotným odbojovým aktivitám Tunegu,<br />
Púčika a Tesára autor venuje dve rozsiahle<br />
kapitoly. Podrobne (niekedy až príliš detailne)<br />
- pokiaľ to zachované pramene dovoľujú -<br />
opisuje všetky cesty kuriéra Púčika na Slovensko<br />
s požadovanými spravodajskými úlohami<br />
od novembra 1947 do jeho zatknutia<br />
v januári 1949. Nie všetky stretnutia a návštevy,<br />
ktoré Púčik absolvoval, sledovali spravodajské<br />
zámery; mnohé z nich sa udiali<br />
z čisto súkromných dôvodov - vymieňali sa<br />
osobné listy pre osoby žijúce v Rakúsku.<br />
Úlohy, ktorými bol Púčik poverený Vicenom,<br />
prenášal zväčša formou spravodajských<br />
dotazníkov na mikrofilmoch. V tejto súvislosti<br />
sa autor oprávnene pýta, či táto forma<br />
vyzvedačskej práce bola vzhľadom na veľké<br />
nebezpečenstvo inkriminovania všetkých<br />
osôb, ktoré s mikrofilmami prichádzali do<br />
styku, správnou metódou (s. 119). Niektoré<br />
osoby po obdržaní mikrofilmov ich v mnohých<br />
prípadoch nečítali, resp. nevyvinuli žiadne<br />
kroky na zodpovedanie dotazníkov. Napriek<br />
tomu boli postavení pred súd a odsúdení.<br />
Pred Štátnym súdom v Bratislave boli obžalovaní<br />
prezentovaní ako profesionálni agenti,<br />
ktorí dlhodobo zhromažďovali dôverné informácie<br />
a odovzdávali ich „nepriateľskej mocnosti"<br />
(s. 139). V tomto bode autor vyvracia<br />
obžalovací spis, keďže aktivity Púčikovej<br />
a Tunegovej skupiny možno charakterizovať<br />
nanajvýš ako sondáže s nízkou profesionálnou<br />
úrovňou. Otázka trestného konania<br />
v ich prípade na túto polemiku logicky nadväzuje<br />
a autor sa ňou podrobne zaoberá. De<br />
jure porušoval protikomunistický odboj platné<br />
zákony ČSR. Tieto zákony - najmä zákon na<br />
ochranu republiky č. 231/1948 Zb. - však<br />
slúžili na upevňovanie totality jednej strany<br />
a porušovali demokratické práva a slobody<br />
(s. 140). Keďže aktivity Púčikovej skupiny siahali<br />
pred február 1948, ide tu o dilemu definície<br />
režimu rokov 1945-1948, ktorú historiografia<br />
dodnes úplne nevyriešila. Prípad Púčik<br />
a spol. je ďalším dôkazom, že tento režim vo<br />
í 84'
Change language