Pamäť národa 02/2009 - Ústav pamäti národa

Obete
PAMAT
NÁRODA
Úryvok z denníka
Františka Kureka. Zdroj:
Archív M. Bachratého
10. september, nedeľa
Deutsches Reich /:Österreich:/
Cez noc sme cestovali. Nový deň sme
uzreli v Rakúsku. Stáli sme na veľkej stanici,
ktorá bola jednou z mnohých staníc
Viedne. Podľa okolia sa nedalo usudzovať, že
je to Viedeň, veď tu nič príznačného nebolo.
Umyli sme sa pri pumpe. Dal som sa aj ostrihať
nášmu holičovi, veď som už bol neľudsky
zarastený. Stojíme dlho vystrčení na bočnej
koľaji. Našu súpravu posunovali potom a dávali
nás dokopy s inými zásielkami. Čas srne
si krátili prechádzkou medzi koľajnicami. Okoloidúci
železničiari neboli ani na výzor tak príjemní
ako maďarskí, niežeby sme sa pustili
do debaty s nimi, ako sme to robili na maďarských
staniciach. Príčinou toho bol fakt, že
nemčina nám nejde tak ako maďarčina, ale
bola to viac skrytá nenávisť, ktorá bola týmto
naším stavom len vystupňovaná. Naši predstavení
domáhali sa, aby im bolo umožnené telefonovať
do Bratislavy alebo slov. vyslancovi
do mesta ohľadom našej veci, lebo sme už
určené miesto nášho zalágrovania a noci prešli.
Mal to byť Bruck, teraz zase Viedeň a my
sme ešte stále vo vagónoch. Veliteľ stráže,
nemecký poručík, dostal dispozície odviezť
nás kdesi do severného Nemecka. No, toto
nám bolo treba, „V serdcach našich klekoče
gniv" 61 (v azbuke - pozn, M. B.). Zase zrušili
slovo ako v Prešove, hneď po obsadení. Je
zrejmé, že debata sa rušnejšie rozvinula a prešpikovala
sa hnevom a nespokojnosťou.
Ako si tak obvykle debatujeme, zahučí do
toho siréna. Poznáme dobre jej zavýjajúci,
odporný vresk. Neraz nás trhlo, keď sme si
v Prešove na našom byte spokojne čítali pred
spaním. Tam to nemalo žiadne následky. Tu
však to bolo inak. Nestačili sirény dohučať
svoj výstražný signál, už bolo počuť vo vzduchu
ťažké hučanie, ktoré sa veľmi rýchlo
zväčšovalo a už ktorýsi bystrozraký zakričal:
„Aha, tam sú - jojojój a koľko!" A naozaj,
celý roj ich bol. Boli také krásne ligotavé,
0 niekoľko okamihov už bola tam druhá, tretia
a ďalšie vlny. Smerovali na jeden smer, mali
asi spoločný cieľ. Nemecké flaky 62 začaly
zúrivo páliť. V priestore, kde leteli anglické lietadlá,
objavili sa chumáčky dymu. A bolo ich
veru mnoho. O chvíľu celý vzdušný priestor,
ktorý sme pozorovali, bol takrečeno posiaty
týmito obláčkami. To sú rozprasky protilietadlových
granátov. Čím ďalej, tým je to hroznejšie.
Hukot a buchot je občas zdôraznený
radami hustých výbuchov, ktoré splynuli skoro
v jeden veršík, by som povedal. To sú bomby
- to je anglický koberec, aby sa Nemcom
lepšie šliapalo. Sme všetci vo vagonoch, iba
z dvier kukáme hore na oblohu. Priamo nad
stanicou upozornil naše zraky na seba hustý
stĺp dymu a hneď za ním kundolil sa druhý. To
iste zásah, následkom ktorého vznikol požiar.
Hrozné divadlo. Nestačíme si ani uvedomovať
svoju situáciu a nebezpečie, iba keď za našimi
vagónmi celkom blízko začne búchať jedna
protilietadlová batéria a hneď nato zasvišťalo
čosi vo vzduchu. „Bomba"
zvolal ktorýsi a už
sme boli všetci zaľahnutí na plošine vagóna,
nevybuchlo však blízo, nás nič, ale vyzeralo
to tak ako hvizd bomby, veľmi podobný hvizdu
letiaceho granátu, čo sme mnoho počuli na
ostrej strelnici. Buchot utíchol v našej blízkosti
a doliehal už iba zďalej. Vytrčili sme
hlavy znova a tu vidíme ako letí anglické lietadlo
bez jednoho krídla. Motor úžasne hučal.
Darmo je, bol trafený. Mimo tohoto sme videli
vysoko nad obzorníkom ešte dva horiace chumáče,
rútiace sa neodvratne k zemi. Toto mali
byť obete za nálet. Buchot pomaly riedne
a my nadávame, prečo nás už nevyťahujú von
zo stanice, veď tlak vzduchu len tak otriasal
vagónmi, O chvíľku buchot prestal a hukot sa
vzďaľoval. O nálete svedčili tu dva
mohutné
stĺpy dymu, ktoré sa už rozplynuli a strach,
ktorý sa vkořenil do našich sŕdc. Prišiel rad
1 na to, zo stanice a bol to odchod z Viedne,
čo potvrdila nepretržitá jazda - my sme totiž
mysleli, že sa ešte vrátime do stanice. Počuli
sme i hukot sirény, ktorá oznamovala koniec
í 62>
61 V našich srdciach horí hnev.
62 Protilietadlové kanóny