Otvoriť - EUROREPORT plus

Poľská republika
Za kultúrou do Poľska
Ladislav Volko
Sú to len čriepky z inšpiratívnej, mohutnej, neraz i kontroverznej kultúry našich severných susedov. Cez lepšie spoznanie ich
intelektuálneho bohatstva, ktoré môže byť pre nás akýmsi spätným zrkadlom, môžeme spoznávať aj sami seba. Treba chcieť
nastúpiť tú krásnu i komplikovanú cestu. Stojí totiž za to.
Za kultúrou do Poľska sme cestovali vlakom, autami, ba i autostopom.
Cieľom bol obyčajne Krakov a najmä jeho slávny Teatr Stary
s nezabudnuteľnými inscenáciami Konrada Swinarského a Andrzeja
Wajdu i mnohých ďalších režisérov. Niekedy sme zamierili do študentského
klubu Pod Jaszczurami, kde sme počúvali vynikajúci džez
či študentský kabaret, alebo počúvali pesničky ruských bardov v poľštine
– napríklad Bulata Okudžavu. Obdivovali sme poľské výtvarné
umenie, plagátovú tvorbu, filmy, ale mnohí aj súčasnú (súdobú) vážnu
hudbu na čele s Krzysztofom Pendereckim či Witoldom Lutosławskim.
Nevynechali sme ani študentský majáles Juvenalia, keď primátor
študentom slávnostne odovzdal kľúče od kráľovského mesta pod
Wawelom a tí svoju dominanciu plne využívali. Známy študentský
internát Żaczek prijal všetkých potulných návštevníkov a jeho kluby
– Starý Żaczek a Nowy Żaczek boli plné vystúpení, hudby, nikdy sa
nekončiacich debát. Kabaret Anawa s Markom Grechutom a Janom
Kantym Pawluszkiewiczom bol pre nás zjavením, aj keď sme poetickému
jazyku nie vždy rozumeli. Piwnica pod Baranami, poetický
kabaret, ktorý založil a viedol Piotr Skrzynecki, programom často poburoval
cenzúru, ktorá vzápätí kabaret zatvárala, neskôr mu zase povoľovala
činnosť. Diva Ewa Demarczyk, ktorá spievala poetické texty
poľských básnikov s hudbou prevažne Zygmunda Konieczného, sa
prespievala na vtedajší hudobný Olymp – do parížskej Olympie. Jej
kolega z Piwnice pod Baranami Leszek Długosz, interpretuje prevažne
vlastné texty, ku ktorým si skladá hudbu. Jeho zamatový hlas znie
aj po rokoch na pódiách v Poľsku i zahraničí. Svojskou interpretáciou
šansónu zostali obaja doposiaľ neprekonaní, hoci odvtedy prešlo
Piwnicou mnoho vynikajúcich hercov, spevákov i autorov hudby
a slova v rôznych podobách. Boli to krásne a inšpirujúce 60. roky.
Hoci odvtedy uplynulo takmer polstoročie, poľská kultúra a umenie
sú naďalej inšpirujúce, rôznorodé a v mnohom svetové. Kto by
nepoznal také mená z filmového neba ako Andrzej Wajda, Krzysztof
Zanussi, Agnieszka Holland, Jerzy Skolimowski, Krzysztof Kieślowski,
Andrzej Żuławski či najslávnejšie z nich, Roman Polański? Tu
pripomínam iba mimoriadne a významné osobnosti, ktoré už majú
miesto vo svetovej kinematografii. Nie je náhoda, že takmer všetci
(okrem K. Kieślowského, žiaľ) sú naďalej veľmi aktívni a každým svojím
novým filmom prekvapí divákov i odbornú verejnosť. Agnieszka
Holland v roku 2011 roku nakrútila film V temnotách, ktorý je navrhnutý
na Oscara. Vojnový príbeh hovorí o malom zlodejíčkovi,
ktorý sa stane hrdinom. Za okupácie ukrýval v mestských kanáloch
počas niekoľkých mesiacov skupinu Židov z ľvovského geta. Film
vznikol na základe skutočných udalostí a jeho autorka rúca mnoho
zaužívaných stereotypov.
Literatúra, táto matka umení, akoby mala sťažený prístup na literárny
Olymp, veď jej nástrojom je jazyk. Ak vynecháme tých, ktorí
písali v inom než rodnom jazyku, ako Joseph Conrad alias Józef Korzeniowski
či Jerzy Kosiński (ten od novely Maľovaný vták, kontroverzný
román o ukrývajúcom sa židovskom chlapcovi v Poľsku počas
II. svetovej vojny, ktorý hlavne v Poľsku vyvolal vlnu pobúrenia), tak
je ešte stále mnoho poľských majstrov pera, ktorých svet obdivuje.
Iba v Krakove máme dvoch laureátov Nobelových cien za literatúru –
Czesław Miłosz (1980) a Wisława Szymborska (1996). Tu žil aj klasik
science fiction Stanisław Lem a prebýva (medzi Krakovom a New
Yorkom) kandidát na Nobelovu cenu Adam Zagajewski. Určitý čas tu
žil i klasik absurdných drám Sławomir Mrożek.
Svetový majster reportáže Ryszard Kapuściński žil vo Varšave a odtiaľ
cestoval po svete. „Už za života sa stal legendou, je stále obdivovaný
a potrebný. Bol spätý s konečnými pravdami, čiže takými, ktoré
zjednocovali rôzne kultúry s odlišnými koreňmi. Novinári, ktorí
robia svetovú kariéru, musia pracovať v krajinách so silnými médiami.
A písať v svetových jazykoch. Kapuściński sa naučil novinárčine
v Poľsku, v krajine bez médií, a ku všetkému sa dopracoval sám.“
Tak o ňom napísal jeho priateľ a tiež vynikajúci novinár Krzysztof
Mrożewicz. Kapuściński zomrel pred piatimi rokmi. Pripomínajú si
ho nielen v Poľsku, ale aj v zahraničí. Nedávno otvorili výstavu o „básnikovi
reportáže“ v prestížnej Galérii DOVA Temporary Gallery v Chicagu.
Má svojich nasledovníkov a „poľská škola reportáže“ má cveng
nielen v odborných kruhoch. Nesmieme zabudnúť ani na scenáristu
a dramatika Janusza Głowackého, ktorý súc slávny v 70. rokoch v Poľsku,
odišiel dobývať Ameriku... a hoci musel začať odznova, dokázal
to. Jeho divadelné hry sa hrávajú na doskách slávnych scén v Európe
i Amerike a jeho prózy sú prekladané do svetových jazykov. Głowacki
sa riadi podľa hesla všade dobre, doma najlepšie, a väčšinu času teda
trávi vo Varšave. Filmy nakrútené podľa jeho scenárov boli vždy čímsi
mimoriadnym. Posledný zo scenárov je k filmu ,Wałęsa, podľa ktorého
nakrúca Andrzej Wajda svoj ďalší film.
Poľská literatúra má obdivovateľov vo všetkých jazykoch. Týka sa
to prózy, poézie i drámy. V poézii tvoria panteón poľských básnikov
spomínaní nositelia Nobelových cien, W. Szymborska, Cz. Miłosz,
a mimoriadny zjav európskej kultúry Zbigniew Herbert. V priestore
prózy, drámy či esejistiky nie je možné obísť Brunona Schulza
(1892 – 1942), Stanisława Ignacyho Witkiewicza, zvaného Witkacy
(1885 – 1939) a Witolda Gombrowicza (1904 – 1969). Traja priatelia
s neobyčajne tragickým osudom, no zároveň mimoriadnym dielom:
B. Schulz – grafik a prozaik, zastrelený gestapom pri razii v židovskom
gete spolu s ďalšími 230 ľuďmi; Witkacy – nesmierne zaujímavý
a plodný maliar, spisovateľ, dramatik, teoretik umenia, filozof,
fotograf, ktorý spáchal samovraždu; Gombrowicz – prozaik a dramatik,
ktorý tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny odcestoval
loďou do Argentíny, kde pracoval ako bankový úradník, pokračoval
v písaní a až na sklonku života sa dočkal celosvetového uznania.
Hoci v Poľsku takmer vždy existovala poloilegálna, niekedy i ilegálna
sieť, v ktorej rámci ste sa mohli dostať k akejkoľvek tzv. zakázanej
literatúre, až zmena režimu umožnila, aby aj tvorcovia žijúci
mimo hraníc vlasti sa stali plnokrvnou súčasťou kultúrneho a umeleckého
života. Jedným z nich bol Gustaw Herling – Grudźiński
(1919 – 2000), ktorý pri potulkách Európou v 1955 roku zakotvil
v Neapoli a už ho neopustil. Jeho manželkou sa stala dcéra významného
talianskeho filozofa, Benedetta Croceho. Prešiel gulagom a už
v roku 1952 vydal Iný svet, otrasné svedectvo o pomeroch v týchto
táboroch smrti. Bola to vôbec prvá práca na túto tému a o jej kvalitách
svedčí i fakt, že úvod k londýnskemu vydaniu napísal Bertrand
Russel. Odvtedy bola preložená do mnohých jazykov a patrí k základnej
literatúre na túto tragickú tému. Hoci Herling – Grudziński
je autorom množstva kníh, pre mňa zostane najinšpiratívnejším
jeho Denník písaný v noci od 1971 do 1992 (osem dielov), čo ho spája
s jeho kolegom Witoldom Gombrowiczom, ktorý vydal v troch
zväzkoch nesmierne provokujúci Denník (1953 – 1966).
Súputníkom spomínaných autorov v tvorbe, ale s úplne inými
životnými osudmi, bol prozaik, básnik, dramatik Jarosław
Iwaszkiewicz (1894 – 1980). Vynikajúci literát sa po vojne, ako mnohí
ďalší, dal do služieb nového režimu. Kým iní prešli na druhú stranu:
J. Andrzejewski, K. Brandys, Cz. Milosz, teatrológ J. Kot, a mnohí
ďalší, on vytrval. Hoci nikdy nebol členom komunistickej strany,
štátne i stranícke orgány ho rešpektovali pre jeho postoje počas druhej
svetovej vojny, vďaka čomu zastával mnoho významných funk-
16 Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii