Otvoriť - EUROREPORT plus

Poľská republika
Hľadanie zdrojov rastu AJ emancipácie
Soňa Motusová
Foto: wikipedia.org
Keď Poľsko pred viac ako polrokom prebralo
predsedníctvo EÚ, mnohí politickí
pozorovatelia i komentátori boli skeptickí.
Vyzeralo to tak, že v čase finančnej
a dlhovej krízy sa o všetkom rozhoduje na
osi Berlí – Paríž, a predsedníctvo celej únie,
najmä zo strany malých a nových členov, sa
stane len reprezentatívnou funkciou. Niečo
ako politická moc britskej panovníčky.
Alebo funkcia celoeurópskeho „prezidenta“,
ktorej význam sa výberom nevýrazného
Hermanna van Rompuyho znížil, rovnako
ako v prípade „európskej“ ministerky
zahraničných vecí Catherine Ashtonovej.
Poľsko však pozitívne prekvapilo. Táto
krajina od svojho vstupu do EÚ dávala jasne
najavo, že nebude iba „do počtu“. Predchádzajúce
predsedajúce krajiny – Česká
republika a Maďarsko priniesli do Bruselu
viac problémov ako riešení. Česi sľubovali
už pred prevzatím predsedníckeho postu,
že „Evropě to osladíme“, a aj osladili. Maďarsko
prebralo predsedníctvo s novým
premiérom Viktorom Orbánom, ktorý si
však vyslúžil pre Európou veľa odsudzujúcich
slov za metódy, akými sa zakopáva
pri moci na veľmi dlhé obdobie. Touto
cestou sa Poliaci rozhodne vybrať nechceli.
„S naším predsedníctvom prinesieme veľa
poľského optimizmu, entuziazmu a energie,
pretože my veríme v Európu,“ vyhlásil
pred prebratím predsedníckeho „žezla“
poľský premiér Donald Tusk. Poliaci však
nechceli ani pôsobiť v úlohe štatistov pre
Brusel.
Viac Európy
Súčasná Európa sa nachádza na rozhraní,
či si to už politici v Bruseli chcú priznať,
alebo nie. Pojem Európa nie je jednoduchý.
Dlhé stáročia vznikala ako súhrn národných
štátov, viac či menej medzi sebou bojujúcich
o väčší vplyv, väčšie územie, väčší
kus bohatstva. Nevraživosť, ba aj otvorené
nepriateľstvo medzi jednotlivými národmi,
z ktorých niektoré sa cítili utláčané a iné
„vedúce“, poznamenala celú európsku históriu.
Národné štáty sa stali priam zaklínadlom,
povzbudzovania národnej hrdosti,
národného povedomia, ba až nacionalizmu,
ktorý je dodnes súčasťou veľmi širokého
európskeho politického spektra. Aj keď
dnes má nacionalizmus mierne odlišný
obsah – smeruje predovšetkým proti prisťahovalectvu,
prenikaniu cudzích kultúrnych
a náboženských vplyvov a ideí. Zjednocujúca
sa Európa musí odstrániť predovšetkým
adoráciu národného princípu. Ak
stretnete Američana, u ktorého je zrejmé,
že je poľského, židovského, čínskeho či pakistanského
pôvodu, nezabudne vám ako
prvé zdôrazniť, že je predovšetkým Američanom.
Až potom je pôvodom Poliak, Nemec,
Maďar atď. Európa si zatiaľ podobné
povedomie nevybudovala. Každý sme najprv
Slovák, Chorvát, Rus či Poliak. Málokto
sa označí ako Európan.
Máloktorý národ o budovaní národného
povedomia vie viac ako Poliaci. Umiestnenie
Poľska medzi dva silné národy s imperiálnymi
ambíciami – Nemcov a Rusov –
prinieslo tejto krajine už priveľa utrpenia
a trojnásobné delenie ich vlasti medzi silnejších
protivníkov. Tým je obdivuhodnejšie,
že to bolo práve Poľsko, ktoré pri prevzatí
predsedníckeho postu v únii vyhlásilo,
že to, čo dnes potrebujeme, je „viac
Európy“. Práve v užšej spolupráci vidí Varšava
zdroje rastu. V situácii, keď viacerí
členovia únie majú sklony viac chrániť to
národné než európske, by si Brusel mal
poľské postoje viac vážiť. Varšava podporuje
silnejšie európske inštitúcie. Napriek
odporu viacerých krajín zrejme iná cesta
ani nebude. Heslá typu „Nebudú nám rozkazovať
úradníci z Bruselu!“ sú veľmi krátkozraké.
Ak si jednotlivé krajiny nedokážu
postrážiť svoje rozpočty, ba ak oznamujú
Bruselu nepravdivé údaje, musí to za nich
robiť niekto iný. „Viac Európy“ môže stabilizácii
iba pomôcť. Na národnej úrovni sa
terajšie problémy nevyriešia. Aj preto sa
rodí pakt o finančnej disciplíne, ktorý by
8 Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii