Otvoriť - EUROREPORT plus

Literatúra
prvý väčší honorár. Povedala som svojmu mužovi: čože tam stoličky,
ja idem kupovať záhradu! Mala som utkvelú predstavu, že
moje deti musia vyrastať v záhrade. Pretože som bola príliš dychtivá
a neskúsená, kúpila som kúštik pôdy v Trnávke, kadiaľ tiahli
všetky splodiny bratislavských fabrík. Čiže: predať túto záhradu,
počkať si na ďalší väčší honorár a opäť – žiadne stoličky, firhangy,
knižnice, ale kúpiť inú záhradu, tentoraz perfektnú, na kolibských
vŕškoch. Že tam nebola studňa, som hneď nezbadala, no podobné
drobnosti si kupec v eufórii nevšimne. Tam sme potom s deťmi
chodili a prežívali mnoho blažených chvíľ. Samozrejme som o záhradu
prišla, tak ako o všetky statky pozemské. No tých mi nebolo
tak ľúto. Že som prišla o svoj jazyk, bol zásah smrteľný.
■■ Hovorili sme už o vašej tvorbe, ale nespomínali sme vaše pôsobenie
v emigrácii. V Toronte ste písali texty pre malé divadielka, ale mám
dojem, že o tom nerada rozprávate...
Nemýlite sa. Nebolo to dobré obdobie a literárne textíky sa ocitli
v neveľmi žičlivom prostredí. Všetko sa zmenilo, keď sa do Toronta
prisťahovali manželia Škvoreckí. Húževnatá a neudolateľná
Zdena Škvorecká si vymyslela, že bude nakladateľkou a k úžasu
mnohých sa ňou aj stala. Pod jej vedením prišli na svet viac ako
dve stovky rukopisov. Boli medzi nimi autori v emigrácii, no najvzácnejšie
boli texty od autorov, často tých najlepších, doma prenasledovaných:
Václava Havla, Ludvíka Vaculíka, Ivana Klimu,
Alexandra Klimenta, Bohumila Hrabala, Evy Kriseovej a samozrejme,
všetky knihy Josefa Škvoreckého a jeho ženy, ktorá písala
pod menom Salivarová. Zo Slovenska bola najzaujímavejšia kniha
Hany Ponickej Lukavické zápisky. Sama som sa motala okolo
a a tu a tam pomohla, neskôr som viedla krajanský týždenník
Nový domov. Škvoreckí pre mňa znamenali veľa, nekonečne pracovitá
Zdena a nekonečne dobrý, láskavý človek Josef Škvorecký.
Priatelili sme sa intenzívne, pravidelne k nám prichádzali do
vzdialenej osady Cedarville sláviť Silvestra, s mojou chýrnou kapustnicou
a dačím čírym vo fľaši. Tiež sme sa tam stretávali v lete,
na skosenej lúke pod jabloňou, malom pikniku s vínom, do ktorého
padali priesvitné kvasné mušky. To boli tie jasné momenty
bez domova. Mnoho pre mňa znamenala aj Eva Limanová, s ktorou
sme sa letmo poznali z Prahy, no v Toronte sme strávili roky
intenzívneho priateľstva. Jej smiech a slovné hračky ma spoľahlivo
držali nad vodou. Jej som tiež venovala moju poslednú knihu
Happyendy. Inak, priateľstvá v emigrácii neboli ľahká vec, staršie
generácie nás všetkých podozrievali z komunizmu a my sme zase
nerezonovali so staromilským, krojovaným hurávlastenectvom.
Mali sme za sebou celkom inú ľudskú i literárnu skúsenosť.
■■ Udalosti v novembri 1989 zmenili politickú a spoločenskú atmosféru
v našich životoch zmenili všetko – a zmenila sa aj politická a ideologická
mapa sveta. Ako ste reagovali na tieto prevratné zmeny?
Ako všetci. Sprvu sme nemohli uveriť, že ten neporaziteľný
ruský kolos sa rozpadne ako domček z karát. A opakovali sme
si jeden zo sloganov, ktorý študenti v eufórii roku 1968 písali na
steny: „So Sovietskym zväzom na večné časy, ale ani o hodinu dlhšie!“
Teraz prišiel ten koniec večnosti a všetci sme ohúrení sledovali
pád našej, tiež večnej „rodnej strany“. Ešte dnes, keď si spomeniem
na tie dni, sa chvejem. Áno, to bola história. A my v nej.
Kanadský konzulát pozval manželov Škvoreckých do Prahy a mňa
s nimi. Zašli sme si aj do Bratislavy, hoci svojich rodičov som nezastihla.
Ležali obaja v lamačskom urnovom háji. Na Univerzite
Komenského, kde mal Josef Škvorecký prednášku, niekto z publika
položil otázku aj mne. A ja som takmer zamdlela, hoci nie som
zamdlievací typ. Nemohla som prehovoriť ani slovo, vlna emócie
bola nesmierna.
■■ Ak by sme mohli hovoriť o vašom návrate do slovenskej literatúry,
tak treba spomenúť reedície vašich detských kníh, ale aj výber z poviedkovej
tvorby, najmä však knihu poviedok Svadba v Káni galilejskej
(2001). Ako sa vaše knihy dostali zase medzi slovenských čitateľov?
Na moje veľké šťastie v Bratislave už pôsobilo nakladateľstvo
Aspekt a dve zázračné Jany – Juráňová a Cviková. Tie sa ujali mojich
prác. Ako prvý vyšiel Nylonový mesiac a poviedky Jahniatka
a grandi pod nie najlepším titulom ...ako z gratulačnej karty. Nasledoval
môj veľkolepo plánovaný opus Svadba v Káni galilejskej,
ktorý mal už niekoľko sto strán. Zamýšľala som ho ako satiru na
socialistické mravy. No dĺžku som nezvládla a bolo mi jasné, že satira-nesatira,
to už je uzatvorená kapitola. Zoškrtala som teda text
na tú časť, ktorú som kedysi mienila ako filmový scenár, a k nej
som pridala poviedky z kanadského prostredia. Písanie nie je
ľahká vec, a o to ťažšia je v cudzine. Stále som mala čosi rozrobené,
no niekedy sa mi videlo, že mám odzvonené, že to ďalej už
neviem. Môj dávny a vytrvalý priateľ, profesor Milan Jurčo, ktorý
ma roky povzbudzoval, mi raz však napísal: ešte si nikdy nehovorila
o svojom rodisku na Morave. Napíš dačo! Tak som si sadla
a v priebehu týždňa som mala text hotový a uvidela som, že písať
viem! Pustila som sa do práce z iného konca a postupne vznikali
moje kanadské poviedky Leopard však nemení svoje škvrny. Bolo
to o slovenských rodinách, ktoré žijú v Kanade tak ako ja, štýlovo
trochu chmúrnejšie než moje mladé prózy, no boli to texty, čo sa
mi už môžu rátať. Prišiel rok 1989 a ja som mala knižku hotovú.
Pridala som k nej kruto zostrihanú Svadbu v Káni galilejskej a Aspekt
ju mohol vydať. Medzitým sa mojich starších textov ujala
Kveta Dašková vo svojom vydavateľstve Q 111 a postupne vydávala
moje knižky pre deti, s novými ilustráciami, v nových kabátoch.
Ako čas plynul – pravdaže, to bol už celkom iný čas – hrozne dávne
nikdy sa rozplynulo a ja som mohla do Bratislavy zájsť a zopakovať
si vôňu svojej mladosti. Pre Aspekt som napísala ešte svoj
prvý detský text s hrdinkami – dievčatkami: Minka a Pyžaminka.
Pre Kvetu som napísala tie príhody, čo mi za okupácie rozprával
môj otecko, Traja nebojsovia a duch Miguel. A reťaz mojich próz
sa ukončila Happyendami.
■■ Žiť v exile, hľadať a nájsť si nový domov, priateľov, spoločenské
väzby, ekonomické zázemie, to je zaiste neľahký údel. Hovorili ste
dosť stroho o živote v emigrácii. Zrejme ešte ťažšie dolieha na spisovateľa,
ktorý stratil kontakt so svojimi čitateľmi, ktorý stratil raison
d’etre, nepociťuje spätnú väzbu a zrejme sa ho zmocňuje márnosť. Ale
vy ste nikdy nestratili vrodený optimizmus... Môžete povedať, čo vám
Kanada – dala?
Bolo by nedorozumenie, keby sa moje permanentné náreky na
odchod z domova vykladali ako kritika Kanady. V Poviedkach aj
v Happyendoch som o nej dosť a s nadšením písala. Nie je vinou
Kanady, že akási nepresídliteľná literátka pristala pri jej brehu.
Kanada je veľkolepá a skvelá. Poskytla nám ochotne vľúdne náručie.
Môjmu manželovi, deťom a teraz aj vnukom sa tu výborne
darí. Mne darovala široký prúd druhého jazyka, cez ktorý som
dôkladne poznala dielo George Eliotovej Henryho Jamesa, Jean
Austinovej, Marcela Prousta Francoise Mauriaca, Simone de Beauvoirovej,
Sigrid Undsetovej a z Kanaďanov Alice Munroovej. Nehovorím
o veľkých Rusoch, pretože tých som už vždy a stále čítala
aj doma. Myslím si, že viem, čo je veľká literatúra. Toto vedomie
dôkladne skorigovalo moje prebujnené vedomie o vlastnej dôležitosti.
No mám sa kde uchýliť. Na Slovensku som žila dvadsať
rokov, v Kanade vyše štyridsať. Tých prvých dvadsať bolo však
iných než ďalšie roky. Bola som živšia, vnímala ostrejšie, dychtivejšie.
V Kanade som si to nahradzovala tým, že som chodila na
univerzitu najskôr v Toronte, potom v Guelphe. Predmet: anglická
literatúra. Chýbajú mi už len dva kredity do bakalára. Dva kurzy
zo Shakespeara. No mne nešlo o papier. Bola som blažená, že sa
niečo dozvedám a som medzi študentmi, ktorí vždy boli pre mňa
najzaujímavejšia ľudská skupina. „Master“ z angličtiny má za mňa
môj starší syn Andrej a doktorát si z toho istého vedného odboru,
v kalifornskej Berkeley, robí moja brilantná vnučka Claire Marie,
známa tiež ako Zezulienka. Vidno, že literárne gény nášho rodu
žijú veselo ďalej. To je to, čo mi Kanada dala, a za to jej budem
vždy vďačná. Má však jednu zásadnú chybu: jej hovorová reč nie
je slovenčina...“
Rozhovor s Jaroslavou Blažkovou pod názvom Prečo mám takú ostrú
pamäť vyšiel vo vydavateľstve Literárne informačné centrum v knihe
Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch.
50 Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii