Otvoriť - EUROREPORT plus

Matica slovenská
ZNOVUZRODENIE MATICE
Rozhovor s novým predsedom Matice slovenskej Mariánom Tkáčom pripravil Ľuboš Jurík.
■■ Aj keď vášho nástupu do funkcie predsedu Matice slovenskej ešte
neprešlo veľa času, predsa je tu už dostatočný odstup, aby ste mohli
hodnotiť vašu činnosť. Najskôr však otázka: v akom stave ste našli Maticu
slovenskú keď ste nastupovali do funkcie?
Stretol som sa na konci roku 2010 so starou dámou so vznešeným
pôvodom, konkrétne v tom čase mala viac ako 147 rokov,
i zistil som, že jej vznešené meno i bohaté veno medzitým stihli
jej márnotratní synovia prehajdákať, čiže riskantne preinvestovať.
Našiel som ju v agónii, už ani najbližší susedia nešípili, že je ešte
vôbec medzi nami. Dokonca jej najbližší už nevedeli ani to, koľko
má ešte príbuzenstva, hovorili akoby do vetra, že okolo 60-tisíc.
Čoskoro som zistil, že mýlili sa, veľmi sa mýlili, lebo „a čo mladé
zutekalo...“ a „čo staré nevládalo“, a teda ešte viac zostarlo.
Takže našiel som ju na sklonku roku 2010 obratú o členstvo (reálne
ich mala už len polovicu), o majetky i o meno. Našťastie sa ku
starej dáme hlásili ešte desiatky nadšených mladých vlastencov.
Tu je jej budúcnosť.
Zrejme si pamätáte, že v tom čase sa médiá zapĺňali hrôzostrašnými
informáciami o strate národného pokladu, na ktorý sa ľudia
skladali pri vzniku samostatného štátu a ktorý zverili Matici.
Veľmi sa mi tomu ani nechcelo veriť, veď môj predchodca tvrdil,
že všetko je v poriadku. Ale nebolo: 26 miliónov peňazí z pokladu
spravovaného Nadáciou Matice slovenskej (teda nie Maticou,
pretože nadácia sa stala samostatným subjektom, ktorý sa v roku
2002 od Matice „odtrhol“) zhltlo krachujúce Podielové družstvo
Slovenské investície, obrazy z pokladu sú uložené v Martine, ale
železný trezor v prízemí Matice, v ktorom je vraj uložená „kovová“
časť pokladu, teda zlato, nevieme otvoriť. Tak ani nevieme, čo
v ňom je.
Najradšej by som urobil za tým všetkým hrubú čiaru a začínal
od nuly – v zmysle poškodenia mena Matice, straty členstva i majetku,
to napokon od tej „nuly“ vlastne aj je. Hrubú čiaru však
urobíme až po tom, keď sa matičiari i verejnosť dozvedia o týchto
temných veciach celú pravdu, keď príslušné orgány veci vyšetria,
a tak, ako mi píšu napríklad Slováci zo Švajčiarska, ktorí na
národný poklad významne prispeli, „tí, ktorí to zapríčinili, budú
spravodlivo potrestaní“. Nemám krvavé oči, nie, ale rád by som
bol, keby v tomto morálnom marazme, ktorý sa lepí na celú spoločnosť,
bola MS prvá, ktorej štít sa očistí.
■■ Pri voľbe predsedu Matice slovenskej ste delegátov presvedčili nielen
výrečnosťou a dynamickosťou, ale aj programom, ktorý ste im predostreli.
Mohli by ste povedať, s akými predsavzatiami ste nastupovali
do funkcie?
Môjmu programu v nijakom prípade nechýbala ambicióznosť.
Chcel som, a pravdaže aj naďalej chcem, aby sa MS vrátila ku svojim
koreňom, akurát formy práce aby sa zmodernizovali. Korene,
to je prísľub sudičiek, ktoré vyriekli pri matičnej kolíske, a matičné
sudičky presne pred 150 rokmi (5. februára 1862) zapísali do jej
prvých stanov, že má byť jednotou milovníkov národa a života slovenského,
usilujúcou sa o vzdelanosť a kultúru, ako predpoklad
dobrobytu národa. Matičným cieľom bola dobrá literatúra, umenie
a kultúra, ale aj hmotný blahobyt národa. Nie však riskantné operácie
na finančnom trhu, isteže nie. To všetko, teda kultúru, vzdelanosť,
blahobyt a veľmi, veľmi vlastenectvo, potrebuje aj slovenská
súčasnosť, pravdaže v inom šate, ako v čase cisára Františka
Jozefa, ktorý je zakladajúcim členom Matice s poradovým číslom
111. Ten iný šat – a to som prisľúbil – to sú moderné formy práce,
moderné médiá, internet, facebook, to je aj Inštitút vzdelávania
či audiovizuálne štúdio pomenované po zakladateľovi slovenskej
kinematografie, matičiarovi Karolovi Plickovi. No a je to otváranie
sa svetu, najmä mladým, je to prvok súťaživosti, zapojenie budúcich
učiteľov do písania esejí, prienik Matice do škôl, a tak ďalej.
Prišiel som, ak to tak možno povedať, s občianskym princípom:
Matica je tu na to, aby zjednocovala doslova všetkých, teda Slovákov
doma a v zahraničí, ale i občanov Slovenska rozprávajúcich sa
doma inak ako po slovensky. My všetci môžeme byť slovenskými
vlastencami a prehlbovať svoj vzťah k slovenskej štátnosti. Tak to
napokon hovorí zákon.
Matici som teda ponúkol nielen národ, ale aj „život slovenský“,
slovenskosť, to, čo je v našich génoch, a čo môže a má byť – napokon
vyzýval nás k tomu aj Ján Pavol II. – príkladom pre Európu
tretieho tisícročia. To sú naše nenapodobiteľné vlastnosti: dobro,
ohľaduplnosť, spravodlivosť, trpezlivosť. Matica by teda mala byť
vzorom pre slovenskú spoločnosť, že je nielen potrebné, ale aj
možné konať vo vzťahu k nakladaniu s verejným majetkom otvorene,
čestne a poctivo. Že iná cesta k morálnemu obrodeniu slovenskej
spoločnosti nevedie. Nie sme stranícka ustanovizeň, ale
budeme apelovať na politikov, aby si boli vedomí svojej osobnej
zodpovednosti, aby nepodliehali „zvieracím“ (teda konkrétne gorilím)
pudom, teda mamone, ale aby dbali o ochranu a zachovanie
tej časti kultúrnej tradície, ktorá je živým vyjadrením skutočných
potrieb ľudí, skutočného šťastia a naplnenia zmyslu života.
Sľúbil som, že zo Slovenských národných novín urobím mienkotvorný
týždenník. A keby sme mali peniaze, ale tie nemáme, aj
národný denník, ktorý tak veľmi chýba! Možno časom, po tom,
ako si to odskúšame na internete. Prisľúbil som očisťovať mysle
našich mladých i starších, odkrývať a pestovať tradície, hmotné
i nehmotné kultúrne dedičstvo, ktoré akoby mali v dnešných časoch
prekryť cudzie, v podstate komerčné tradície.
Prisľúbil som rozprúdiť spoluprácu s univerzitami, cirkvami, samosprávou
na úrovni miest, obcí i žúp. Ponúkol som čitateľnejšie
výsledky zo strany vedeckých pracovísk v Martine – čo je zákonom
určené hlavné mesto národnej kultúry Slovákov uprostred
bájnej turčianskej záhrady –, ale aj oživenie matičného hnutia.
Sľúbil som, že počas funkčného obdobia navštívim všetky miestne
odbory Matice a nestanovil som si menší cieľ, ako 100-tisícovú
členskú základňu. Jedným slovom: sľúbil som vynovenú Maticu
slovenskú.
■■ Ktoré z týchto plánov sa vám už podarilo realizovať?
Nie, 100-tisíc nás ešte nie je, je to beh na dlhšie trate. Pribúdajú
nám však v mestách a dedinách nové matičné odbory, niektoré sa
oživujú, počet členov však priveľmi nerastie, pretože pri „čistení“
evidencie je aj úbytok reálneho členstva.
Precestoval som za rok veľký kus Slovenska, stretol som sa so
vzácnymi ľuďmi v sto i viac slovenských mestách a dedinách.
A na vlastné oči som uvidel, že Slováci prežívajú krásne matičné
sviatky predovšetkým na vidieku bez toho, žeby sa o tom unúvali
informovať naše – aj verejnoprávne – médiá. Len úchytkom: v Cíferi
doktor Hafner organizuje pravidelne koncerty vážnej hudby,
v Jasovej a Budmericiach si pripomínajú Juraja Holčeka, v Lakšárskej
Novej Vsi Šimona Klempu, v Šali organizuje doktor Hikkel
Šalianskeho Maťka, v Nitre profesor Švihel vzácne vianočné koncerty
našich svetových interpretov, v Komárne rok čo rok predvádzajú
mladí Slováci vlastný muzikál, v Drážovciach sú slávnosti
chleba, v Dolnom Kubíne si uctievajú 5. júl pri najväčšom dvojramennom
kríži na Slovensku, v Dubnici, ale nielen tam, pomáha
Matici sám primátor, v Poprade organizuje čulý matičný život
profesorka Hrehorčáková a jej pravá ruka pani Lackovičová, v Trnave
neúnavná doktorka Horváthová úspešne organizuje akcie
na počesť Učeného slovenského tovarišstva, v Cejkove horí v júli
vatra zvrchovanosti s bohatým kultúrnym programom, vo Vranove
a v Čičave si pripomenuli 180. výročie roľníckeho povstania,
58 Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii