Otvoriť - EUROREPORT plus

Poľská republika
Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii
Stanislaw Ignacy Witkiewicz, zvaný Witkacy, s priateľmi na hlavnom námestí v Kežmarku v októbri 1930.
cií. Prežil všetky stranícke prevraty a okrem krátkych období po
vojne bol nepretržite od roku 1959 do roku 1980 predsedom Zväzu
poľských spisovateľov. Zároveň bol, od 50. rokov až do smrti, šéfredaktorom
významného literárneho mesačníka Twórczość, v ktorom
publikovali neraz proskribovaní autori. Twórczość v nezmenenej
grafickej úprave vychádza doposiaľ. Iwaszkiewiczova tvorba
v nových podmienkach šialenstiev masovej kultúry akoby dostávala
nový dych. Znova a znova sa vydávajú jeho knihy a nedávno boli vydané
jeho neobyčajne zaujímavé, s veľkou otvorenosťou písané Denníky
v troch zväzkoch. V nich vyjadril svoj vnútorný život, postoje,
slabosti i pochybnosti ako málokto. Podľa jeho diel boli nakrútené
mnohé krásne a inšpirujúce filmy tých najlepších režisérov. Matka
Joanna od Anjelov (1961, r. J. Kawalerowicz), A. Wajda nakrútil až tri
filmy podľa jeho predlôh: Brezový háj (1970), Panny z Vlčian (1979)
a Puškvorec (2009). Zaujímavý a plný protirečení
bol vzťah Iwaszkiewicza s mladším
Miłoszom. Práve vyšla kniha Dvojitý portrét,
ktorá obsahuje listy, intímne zápisky,
škice a výpovede oboch autorov. V historickom
kontexte ukazuje mimoriadne priateľstvo
a obdiv Miłosza k Iwaszkiewiczowi, ale
tiež pochybnosti a vzájomné nepochopenie.
Tento dialóg ponad železnú oponu trval
bezmála 50 rokov. Je to ojedinelý prípad
vo svetovej spisbe, dialóg v rozdelenom svete
s „ideovým nepriateľom“. Extravaganciou
bol aj Iwaszkiewiczov pohreb. Jeho posledná
vôľa bola, aby ho pochovali v baníckej
uniforme, čo sa aj stalo. Chcel tým niečo odkázať
potomkom či čitateľom?
Mimoriadnym zjavom v poľskej povojnovej
spisbe bol emigračný mesačník Kultura,
ktorý pri Paríži v Maisons – Laffitte vydával
Instytut Literacki, ktorý mal vplyv na celkové
kultúrne, spoločenské i politické dianie
aj doma v Poľsku. Mesačník viedol Jerzy
Giedroyc (1906 – 2000) – Redaktor, ako
podpisoval svoje materiály. Viedol nie je celkom
správne slovo. Bol jeho ideovým vodcom,
analytikom, redaktorom, mozgovým
centrom do posledných chvíľ. Zároveň bol
oporou všetkých poľských, ale nielen poľských intelektuálov, ktorí
sa ocitli mimo domova, na Západe. Kritickými úvahami nešetril počínanie
emigrácie. Kriticky videl domácu socialistickú scénu, ale nebola
to deštruktívna kritika. Po zmene režimu nič nedaroval ani novej
demokratickej vláde. Bol autoritou, s ktorou musel každý rátať.
Pre socialistických ,,vládcov“ bol úhlavným nepriateľom a prechovávanie
Kultury či iných publikácií z Instytutu Literackého hrozilo
väznením. Proces s poľskými horolezcami, ktorí prenášali Kulturu
v batohoch cez Vysoké Tatry, mal svoje tragické následky, niektorí
skončili vo väzbe. Stopy ilegálneho časopisu sa hľadali aj na území
Slovenska. Giedroyc vydával texty Miłosza, Gombrowicza, spolupracoval
s Herlingom – Grudzińskim a mnohými ďalšími. Pre Kulturu
písali i autori z ,,ľudového Poľska“, ktorí publikovali pod pseudonymami.
Giedroycove prenikavé postrehy, analýzy v súčasnosti
chýbajú, ale návraty sú dovolené, ba priam nutné. Na Slovensku sa
môžeme utešovať aspoň tým, že tu vyšiel jedinečný výber politickej
publicistiky, ak chcete esejistiky – Kultura (2008), ktorý v takejto podobe
nevyšiel ani v Poľsku.
Podnetnou osobnosťou bol iný redaktor, tentoraz z Krakova – Jerzy
Turowicz (1915 – 1990), šéfredaktor katolíckeho týždenníka Tygodnik
Powszechny. Katolícka inteligencia vydávala a vydáva Tygodnik
Powszechny s malou prestávkou v päťdesiatych rokoch od 1945
roku. Od 1956 až dodnes je čítaným a obľúbeným, a to nielen katolíkmi.
Turowicz bol jeho hlavnou osobnosťou a šéfredaktorom od
začiatku až do svojich posledných dní. Noviny si udržali, aj napriek
rôznym politickým zemetraseniam, vysokú profesionálnu a etickú
úroveň. Kým Giedroyc zvádzal skôr intelektuálne boje, Turowicz musel
neraz bojovať o vlastnú existenciu. Nemôžem nespomenúť mimoriadneho
človeka, teológa, básnika, dramatika, filozofa a zároveň vysokého
katolíckeho hodnostára Karola Wojtyłu – pápeža Jana Pavla
II. (1920 – 2005). O jeho ceste na pápežskom stolci sa vie pomerne
dosť, ale menej sa hovorí o jeho esejach, poézií či dramatickej tvorbe.
Mal veľký dar odovzdávať ľuďom posolstvo nielen slovom hovoreným,
ale aj spisbou na vysokej úrovni. V čase bývalého režimu bol
veľkou vzpruhou a oporou všetkých intelektuálov.
Minulý rok oslávilo Medzinárodné kultúrne centrum (MKC) v Krakove
20. výročie existencie. Od začiatku sa jeho širokospektrálna činnosť
zameriava na premeny a iniciatívy v strednej Európe. Sídli priamo
na Hlavnom námestí a jeho vnútrajšok je príkladom citlivého
zladenia modernej architektúry so stredovekým základom. Kultúrna
integrácia Európy a zároveň ochrana kultúrneho dedičstva sa prejavuje
v množstve výstav, konferencií, seminárov, publikácií v poľštine
i iných jazykoch, medzi inými aj v slovenčine. Pripravuje sa
tu množstvo vzdelávacích programov (súčasťou MKC je Akadémia
dedičstva, ktorú absolvovalo 2150 študentov z vyše 70 krajín). Spomeňme
aspoň niektoré výstavy spojené so Slovenskom: Poézia architektúry
– raná tvorba D. Jurkoviča (1995), Spiš (1999) či Súčasné
slovenské umenie 1960 – 2000 (2004). Tento rok sa pripravuje výstava
o Andym Warholovi v spojitosti so Slovenskom. Dva ojedinelé
projekty – konferencie o poľsko-slovenských vzťahoch – patria k mimoriadnym
počinom centra: Poľsko-slovenské kultúrne vzťahy v historickom
kontexte (1995) a Kto sú Slováci – história, kultúra a identita
(2004). MCK je národnou kultúrnou inštitúciou, ktorá má vedecko-výskumný,
vzdelávací a informačný charakter. Niečo podobné na
Slovensku chýba.
Poľsko nedávno odovzdalo štafetu predsedníctva EÚ Dánsku. Ak
by nič iné neurobilo, iba zorganizovalo Európsky kultúrny kongres
vo Wrocławi, stačilo by to na ovácie i pochvalu. Vystúpili tam európske
intelektuálne špičky, udialo sa množstvo akcií, výstav, premietania
filmov, koncertov vážnej, avantgardnej, džezovej či inej hudby,
stretnutí. Dotvorili rámec toho, čo Európa potrebuje. Diskutovať
a konať.
Poľský Sejm každoročne vyhlási osobnosť roka, ktorou sa stáva
výnimočná historická osobnosť. Minulý rok prebiehal v znamení
osláv Czesława Miłosza, predtým Fryderyka Chopina. Rok 2012
bude okrem roka spisovateľa Józefa Ignaceho Kraszewského a kňaza
Piotra Skargu, rokom Janusza Korczaka. Pri tejto príležitosti prebehne
v celom Poľsku i v zahraničí množstvo akcií, ktorými si verejnosť
pripomenie osobnosť tohto pedagóga a spisovateľa, ale predovšetkým
humanistu a ochrancu práv dieťaťa.
17
Foto: archív autora