Otvoriť - EUROREPORT plus

Literatúra
dia povedali, že Nylonový mesiac čítali pod lavicami a že im bol
šitý na telo. Na jednej z mnohých debát v istej bratislavskej škole
sa rázne ozvala dcéra vtedajšieho vedúceho tajomníka strany Karola
Bacílka s odkazom, že jej otcovi sa kniha nepáči a že by som
mala o tom rozmýšľať. Nuž, súdruh Bacílek mal smolu, pretože
kniha už bola vytlačená a rozchytaná. Zato som rozmýšľala o ňom,
a keď si to aj po polstoročí pamätám, tak to bolo rozmýšľanie neúctivé.
■■ Aj ďalšia vaša kniha Jahniatko a grandi (1964) mala veľký čitateľský
ohlas, pochvalne ju prijala aj kritika. Príbehy mladých ženských
hrdiniek, ich odvážne postoje k zaužívaným konvenciám, narúšanie
schém, búranie mýtov, erotické vzťahy medzi mužom a ženou
– to všetko vyvolalo vzrušujúce diskusie, dokonca aj mimoliterárne.
S odstupom času, najmä vis a vis erotike v postmodernistickej literatúre,
pôsobí vtedajšia polemika
k týmto témam – a k vašej knihe –
takmer úsmevne, no vtedy to také
zábavné nebolo. Môžete povedať,
do akej miery sa vaše literárne hrdinky
stotožňovali s vašimi názormi,
s vašimi skúsenosťami?
V tejto knihe boli uverejnené
poviedky, ktoré vznikali
niekoľko rokov, zachytila som
osudy ľudí mne blízkych vrátane
členov rodiny, hoci žiaden
sa v nich nepoznal. Dosť ma to
prekvapilo, pretože som očakávala
urazené tváre a výčitky,
najmä od svojej mamičky, no
vôbec, ale vôbec sa v knihe nepoznala.
Kritika z veľkej väčšiny
poviedky dobre prijala a čitatelia,
až na tých, ktorí písali
rozhnevané listy do Kultúrneho
života, ma prijali tiež. Ale s Kultúrnym
životom som mala nervujúci
zážitok, pretože časopis
otvoril diskusiu s názvom: Je
Blažková nemorálna? Viem, že
som časopis otvorila, keď som
sa vracala z nákupu, a po tom
titule mi naskočila husacia koža
– Bože môj, čo povedia moje
deti? Moje deti neboli vo veku,
keď by čítali Kultúrny život,
no ja som tým titulkom nebola
nadšená. A ešte menej rozčúlenými
hlasmi čitateliek staršej
generácie, ktoré kričali, že čosi
také sa v slovenskej literatúre
vydávať nemá. Ostňom do morálnych
duší bola najmä Poviedka
plná snehu, v ktorej sa mladé
dievča s nadšením sťahuje do skromného záhradného domčeka
z preplnenej rodičovskej domácnosti. Celé sťahovanie v snehu
do vŕšku na Magurskej ulici je pre ňu udalosťou, a keď si ukladá
zopár vlastných krámov, nečakane ju navštívi jej milý. Spolu tam
prežijú nie veľmi podarené erotické dobrodružstvo. Dnešný čitateľ
by padol do hlbokých rozpakov – akýže tam sex? Aká erotika?
Morálne kódy sa od tých čias neuveriteľne zmenili, niekedy možno
– myslím si ja – nie k lepšiemu...
■■ Súbežne s vašou tvorbou pre dospelého čitateľa ste písali aj pre
deti, pre mladé a dospievajúce čitateľky. Dokonca detská literatúra
bola v tom čase bohatšie zastúpená ako vaše poviedky a novely
pre dospelých – už v roku 1961 vyšla prvá kniha s detskou tematikou
Tóno, ja a mravce, o rok neskôr hneď dve knihy – Ostrov kapitána
Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii
Hašašara a Ohňostroj pre deduška. V roku 1965 to bola knižka Daduška
a Jarabáč, v roku 1967 Ako si mačky kúpili televízor – táto knižka
mala mimoriadna úspech, preložili ju takmer do všetkých európskych
jazykov – a v roku 1969 Rozprávky z červenej ponožky. Po odchode do
emigrácie ste prestali písať pre detského čitateľa... a pokračovali ste
až po dlhej odmlke.
Áno, začiatkom 60. rokov vyšli knižky Tóno, ja a mravce,
Ostrov kapitána Hašašara, napokon Ohňostroj pre deduška – ten
bol poctený Andersenovým čestným uznaním v Madride. Cena
neprinášala finančnú odmenu, odmenou mala byť cesta do Madridu,
no akýsi zaslúžilý súdruh, ktorý ma chcel ochrániť pred zhubným
kapitalizmom, išiel obetavo do Madridu za mňa. Potom až
v roku 1969 vyšli Rozprávky z červenej ponožky, tie mali smutnožartovný
osud. Kniha získala cenu vydavateľstva Mladé letá, no
ledva sa zjavila na pultoch, po udalostiach „návštevy bratov v tankoch“,
bola zakázaná a stiahnutá,
aby ju zošrotovali. Priatelia
z vydavateľstva ma upokojovali,
že na zošrotovanie veľa toho
nezostalo, náklad bol takmer
rozobratý. Posledná knižka,
ktorú som písala na našich posledných
prázdninách na Slovensku,
bola Mačky vo vreci na
objednávku Zorničky. Ešte taktak
stihla vyjsť. V knižnej podobe
sa potom objavili o 22 rokov
neskôr v nakladateľstve Kvety
Daškovej. Podobný osud stihol
aj ďalšiu knihu Môj skvelý brat
Robinzon, ktorého som dlho
považovala za svoju najlepšiu
knižku. Je to príbeh dospievajúceho
chlapca v tesnom objatí
Bratislavy a dobových nešvárov.
Dunajská ulica, Ondrejský cintorín,
dunajské nábrežie vytvárajú
dejisko pre smoliara Budyho,
aj jeho „skvelého brata Robinzona“
a jeho žiarivej Dorotky,
s ktorou sa zoznámia, keď
objednávala veniec pre otca,
ktorý skončil život skokom
z obloka. Prečo, začo, sa v texte
výslovne nehovorí, no je jasné,
že v tom bol motív politický.
Príbeh je plný „študáckeho“ jazyka,
komických príhod týchto
dvoch Bratislavčanov. Próza získala
cenu Najlepšej knihy roka
(Mladé letá), ale už nestačila zarezonovať
medzi čitateľmi. Len
čo som si cenu prevzala, knižka
bola stiahnutá a mala byť zošrotovaná.
Tento jej osud som skutočne
ľutovala, bola písaná s mimoriadnou láskou k mladým ľuďom
a môjmu mestu na Dunaji.
Foto: T. Singer
■■ Spisovateľ, ktorý píše pre deti, zvyčajne čerpá zo svojich zážitkov,
z detstva, z dospievania, zo spomienok na bezstarostné roky. Aké ste
mali detstvo?
Nádherné a strašné. Nádherné tým, že som vyrastala v záhradách
a záhrada je pre mňa kus živého raja, ľuďom darovaná ako
milosť. Zbožňujem všetko, čo rastie zo zeme: egrešové kríky, trávu,
kôpor, jazmín, rebarboru, majorán, sirôtky, kaleráby. Radujem sa
z upravených hliadok disciplinovaných tulipánov, tak isto ako zo
strapatých záhradiek popri dedinských domcoch, v ktorých podvečer
tak voňajú klinčeky... Keď sme dostali prvý byt, môj starší
syn mal už päť rokov, nemali sme ani stoličku. Vtedy som dostala
49