Otvoriť - EUROREPORT plus

Komentár
zamestnaných. Čo si o tomto postupe myslia
samotní zamestnanci, to sotva niekoho
zaujíma. Máme síce inšpektorát práce, ale
ten sokolím okom sleduje napríklad, či ľudia
nevykonávajú viac nadčasov než povoľuje
zákon. Skutočnosť, že sa na mnohých
miestach pracuje za menšiu ako minimálnu
mzdu, inšpektorom práce uniká.
Vranovské šičky mali trochu šťastia,
ale ich prípad poukazuje na mnohé, čo
sa v oblasti pracovného práva na Slovensku
zanedbalo. Garančný fond ani rezerva
predsedu vlády nemôžu stačiť na tisícky
prípadov – vykorisťovania. Že ste toto
slovo nečítali od čias, keď nám nanucovali
učebnice marxizmu-leninizmu? Som presvedčená,
že ho budeme počuť čoraz častejšie.
Spolu so slovom pauperizácia, čiže
zbedačovanie širokých más.
My a oni
Hovorí sa, že kým Američania žijú podľa
zásady Štát, nestaraj sa do nás, Európania
žiadajú Štát, postaraj sa o nás. Veci
však nikdy nie sú také jednoduché, ako
sa zdajú. Pravda, paternalistická rola štátu
a sociálny rozmer ekonomiky je v Európe
(Západnej) tradíciou, ale je predovšetkým
úlohou štátu, aby zabránil prípadom, keď
neschopní, chamtiví, lakomí a chrapúnski
„podnikatelia“ ožobračujú tisíce ľudí.
Je predovšetkým úlohou štátu zabezpečiť
pracovné príležitosti – veď aj amerických
prezidentov hodnotia podľa tohto kritéria.
Obrovská masa ľudí bez práce a príjmu je
pre štát nielen záťažou, ale aj priamym nebezpečenstvom.
Komunistické rovnostárstvo,
prirodzene, nie je riešením, ničí prirodzenú
snahu jednotlivcov dosiahnuť vo
svojom živote niečo viac, využiť svoje danosti,
schopnosti, podnikavosť. Ale komunisti
mali aj iné možnosti ako sa vyrovnať
s verejnou mienkou, ktorá im nie je priaznivo
naklonená. Demokracia je iná. Frfľať
je možné, ale osobitne v postkomunistických
krajinách neveľmi účinné. Zaujímalo
by ma, aký by bol osud talianskeho podnikateľa
z Vranova, keby svoj biznis rozvinul
v Spojených štátoch amerických. Alebo vo
Francúzsku.
V postkomunistických krajinách nahráva
dobrodruhom a zlodejom aj slabá vymáhateľnosť
práva. Pretože aj v súdnictve
existuje ohromujúca miera korupcie.
Signifikantný je v tomto smere prípad Evy
Varholíkovej, príslušníčky našej novodobej
zlatej mládeže. Hneď po tom, ako sa
jej na maďarskej diaľnici „podarilo“ opitej
a možno aj sfetovanej zvlášť trýznivým
spôsobom zabiť štyroch nevinných Maďarov,
sa na internetových fórach objavili
značne pesimistické úvahy o jej perspektívach.
Väčšina diskutujúcich pripomínala,
že keby došlo k podobnej udalosti na
Slovensku, táto dáma z vyššej spoločnosti
by sa vonkoncom ničoho nemusela báť.
„Nejako by sa to urobilo.“ Príkladov totiž
máme bezpočetne. Demokracia je však aj
o tom, že všetci sme si rovní. O tom snívala
Európa stovky rokov od Magny charty
v roku 1215, na tom boli politicky postavené
Spojené štáty americké v Deklarácii nezávislosti
z roku 1776. Nikomu sa nechce
veriť, že by podobná požiadavka bola len
utópiou, nesplniteľným želaním.
Ak je prerozdeľovanie bohatstva príliš
nevyvážené, dostáva aj myšlienka slobody,
rovnosti a bratstva na frak. Majú rovnaké
práva ľudia s minimálnou mzdou, ktorí sa
v dôchodku stanú námetom pre nového
Kryla, a ľudia, ktorí si v divokej privatizácii
a následných rozkrádačkách a korupčných
kauzách dokázali „urvať“ milióny?
Nie, istotne nie.
Čoraz zbedačovanejšie masy (buďte trpezliví,
veď je kríza) však vidia, že bohatstvo
prechádza nie do rúk tých, ktorí
sa skutočne o niečo zaslúžili, ale do rúk
manželiek, kamarátov, synov, dcér a švagrín,
z večera do rána nesmierne šikovných
podnikateľov. Do rúk finančných skupín,
kam ho prihrávajú politické reprezentácie.
Pri zohľadnení stále platnej tézy, že zisky
sú súkromné a straty a dlhy verejné, je im
sveta žiť!
Nie sme jedna spoločnosť. Profilujeme
sa ako My a Oni. To je veľmi nebezpečná
tendencia. Už rímski cisári vedeli, že aby
sa ľud nebúril, treba mu dať chlieb a hry.
Nová elita v postkomunistických krajinách
nechce dať nič. Všetko chce pre seba.
Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii
Áno, tá kríza
Pri znižovaní miezd, masovom prepúšťaní,
nevyplácaní ani toho zarobeného, pri
nedodržiavaní zákona o povinnej minimálnej
mzde existuje veľmi dobrá a už roky
fungujúca výhovorka – je predsa kríza. Ani
s krízou si však nemôžu poradiť obyčajní
ľudia, aj na krízu je tu štát. Väčšina ľudí
nemá ani poňatia, čo sú to hedgeové fondy,
toxické úvery či druhotná platobná neschopnosť.
Ani to vedieť nemusia. Mali by
to vedieť vládni i medzinárodní finanční
a ekonomickí experti. Na všetko dnes existuje
výhovorka, že nie sú peniaze. Kamže
sa to všetky peniaze podeli? Nuž, minuli
ich tí pred nami. Členovia demokratických
vlád veľmi dobre vedeli a vedia, že ich politický
osud závisí nielen od veľkých korporácií,
ktoré ich do teplučkých a pohodlných
kresiel usadili. Raz za štyri roky záleží
aj na voličoch. Nespokojný volič sa od
svojej politickej strany odvráti – a môže sa
to stať dokonca aj v čase medzi voľbami.
Preto je potrebné vytvoriť silnú strednú
vrstvu, spokojnú so svojou životnou úrovňou,
ktorá sa vo voľbách bude vedieť odvďačiť.
Priveľa nezamestnaných, príliš nízke
príjmy znamenajú pre vládnucu elitu
akútne nebezpečenstvo. Tak sa stalo, že
toľko vychvaľovaná vysoká životná úroveň
na Západe bola vlastne umelo saturovaná
na úrok budúcich príjmov. Vlády sa zamotávali
do dlhov. Ale prišiel čas splatnosti.
Žijeme v ňom.
Z krízy podľa rôznych ekonomických
škôl existujú dve cesty. Jednou je šetrenie
na každom kroku a touto cestou sa
vydala Európa. Ťažko povedať, či aj Slovensko.
Slováci neustále počúvajú o priaznivom
ekonomickom rozvoji svojej krajiny,
ale na vlastných príjmoch nič podobné
necítia. Skôr naopak. Vláda prichádza
s návrhmi stále nových daní, daňová úľava
na študujúce dieťa by sa mohla končiť
už v 19. roku jeho veku, dane a odvody si
vo výške takmer polovice príjmu zaplatia
aj ľudia pracujúci na dohodu, najnovšie
sa povráva o „cirkulačnej dani“ z motorových
vozidiel. Aj keď sa vláda socialistov
tvári, že tieto opatrenia postihnú len vysokopríjmové
skupiny obyvateľstva, opak je
pravdou. Štát samotný pritom nešetrí ani
v najmenšom. Ani politickí predstavitelia
neboli schopní ani symbolického gesta
zníženia vlastných príjmov, ako sme tohto
svedkami na západ od našich hraníc. „Prebyrokratizované“
Slovensko má problém
nielen so slabo platenými učiteľmi, zdravotnými
sestrami či šičkami, ale najnovšie
sa ozývajú aj štátni úradníci. Tí sú často
cieľom výpadov zo strany „skutočných“
pracujúcich, ale pravdou je, že tisíce z nich
pracujú za sumy, ktoré sú hlboko pod priemernou
mzdou v národnom hospodárstve.
Dobre platení sú na ministerstvách
a v štátnych inštitúciách len tzv. politickí
nominanti, ktorí sa už pred nástupom do
funkcií zabezpečia lukratívnymi zmluvami
a zlatými padákmi. Na „plebs“ potom peňazí
nezostáva. Je to práve táto vrstva, ktorá
nielenže nehorázne cicia štátny rozpočet,
ale vyžaduje aj iné pôžitky. Príkladom
sú extrémne lacné byty, vysokoškolské tituly
zadarmo, beztrestnosť za priestupkovú,
ba aj kriminálnu činnosť. Bonusom bývajú
aj zahraničné cesty, kde ani tak nejde
o štúdium napríklad skúseností iných
krajín v sociálnej oblasti alebo hľadanie
investorov pre Slovensko, ale o lukratívnu
turistiku. Na odstrihnutí týchto pôžitkov
a odstránení korupcie by mohlo Slovensko
bezpochyby ušetriť stovky miliónov eur.
Čo však, veď aj americký prezident George
Bush mladší presadil nižšie zdaňovanie
bohatých vrstiev spoločnosti a Barack
Obama tento zákon napriek sľubom nezmenil.
Ľahšie je zdierať chudobných. Ale
aj kráľom, ktorí nakladali na ľud pospolitý
čoraz vyššie dane, sa stávalo, že skončili
pod sekerou kata.
Druhou cestou ako sa dostať z krízy je
podľa ekonómov podpora spotreby. Tento
model znamená rozvoj a nie stagnáciu, vyžaduje
však existenciu dostatočného množstva
financií medzi obyvateľstvom. Práve tu
chýba to, čo sa minulo v predchádzajúcich
dvoch desaťročiach v záujme zachovania
postavenia politikov na čele štátov a vlád,
čele štátnych inštitúcií, v záujme ich fascinácie
mocou a politikou všeobecne. Ak
zákonodarná, výkonná a súdna moc nedokáže
potrestať politikov za ich zlé rozhodnutia,
kto to má dokázať? Že by samotný
ľud? Anarchia, revolúcia, občianske vojny?
Alebo nastúpi čas zodpovednosti?
45