Otvoriť - EUROREPORT plus

Literatúra
Čo mohlo prísť a neprišlo
Gabriela Rothmayerová (1951) – prozaička, novinárka a publicistka, autorka politologických esejí.
Bola vedúcou redaktorkou Smeny na nedeľu, pôsobila ako poslankyňa Federálneho zhromaždenia ČSFR
a potom v Národnej rade SR. Rozhovor pripravil Ľuboš Jurík.
■■ Náš rozhovor bude prevažne o literatúre, o tvorbe, o literárnych
dielach a o okolnostiach, ktoré s tým súvisia. Čosi mi neodbytne vraví,
že by sme si ho mali rámcovať a to témou nie priamo literárnou, hoci
s literatúrou silno súvisiacou: a síce hľadaním odpovede na to, čo je
to ľavicový intelektuál, čo je to ľavicová kultúra... a keď už sme pri
tom, čo je to ľavica v politike. Aký je teda tvoj názor na poslanie, na
úlohu, význam a zmysel ľavicového spisovateľa a ľavice v politickom
spektre všeobecne?
Všetko, čo na svete bolo vymyslené, vrátane toho najhoršieho, pochádza
z hláv intelektuálov. Kto iný by to mohol vymyslieť? Podstatné
je, či intelektuál je schopný a morálne pripravený obstáť. Alebo či
podľahne a nechá svoj rozum použiť, ako sme to videli v histórii – či
v rokoch prvej republiky, či vo vojnových rokoch, či v rokoch reálneho
socializmu alebo v rokoch reálneho kapitalizmu. Nedelím kultúru
na ľavicovú a pravicovú, myslím si, že módni snobi, ktorí sa hrajú na
elitu a nazývajú sa pravicou, majú ku kultúre a vlastne aj k ideálom
tradičnej konzervatívnej či nebodaj liberálnej spoločnosti veľmi ďaleko.
Mňa určite ovplyvnilo prostredie, v ktorom som vyrástla. Počas
školských prázdnin som chodila pracovať do fabriky nazvanej Športvýroba:
na nákladných autách tam vozili odkiaľsi z Čiech tony škrobu,
čiernych tabletiek grafitu, žltého anilínového prášku a bandasky
acetónu. Vo fabrike boli okrem majstrov zamestnané samé ženy. Vážili
škrob, jemný anilín, balili grafit, prelievali do fľaštičiek acetón,
a potom sa to opäť kamsi odvážalo. Samozrejme, že to bolo nevýhodné,
samozrejme, že štát na tom určite prerábal: lenže čo, kto je
to štát? Dostať pracovné miesto v tej špinavej, páchnucej fabričke, to
bolo šťastie! Ženy si mohli privyrobiť, a tým získať sebaúctu, neboli
už odkázané na slabé zárobky chlapov. Vzpriamili sa. Určite by boli
radšej hrali na klavíri, alebo v rozhlasových hrách, ktoré pri tom vážení
páchnucich chemikálií počúvali. No aj za tú prácu, ktorú získali,
boli rady, pretože im priniesla iné spoločenské postavenie. Sociálne
vylúčenie, ktoré si nevedeli pomenovať, zato ho denne okusovali, bolo
možno ešte horšie, ako ten materiálny nedostatok. Do mňa sa táto
skúsenosť vtlačila ako pečať do vosku, nedokážem vidieť najskôr čísla
a ich efektívnosť, a až potom človeka. Myslím si, že to je podstata
môjho pohľadu na svet: efektívne je to, čo pomáha človeku mať pocit
dôstojnosti aj na tom poslednom stupienku spoločenského rebríčka.
A dôstojnosť človek získa iba tak, že sa môže uplatniť, hoci by to bolo
iba prišívanie gombíkov. Charita je ponižujúca!
■■ Úvod o ľavicovej politike a hodnotovej orientácii nebol, z môjho pohľadu
a pre potreby nášho dialógu, samoúčelný. Vcelku logicky totiž
predpokladám, že o tebe možno hovoriť ako o ľavicovej intelektuálke
a že aj literárna tvorba a politická činnosť nesie zrozumiteľné posolstvo
o sociálnych postojoch, ľavicovej orientácii. Ako sa človek stáva
„ľavičiarom“? Je za tým výchova, rodina, prostredie, štúdiá, prečítané
knihy? Čo to znamená – byť ľavičiarom?
Nikto si nevyberá, kam sa narodí. Mne sa to podarilo do rodiny,
ktorá bola poriadne požehnaná. Bolo nás sedem detí a mali sme ťažko
chorého invalidného otca.
Z celej mojej veľkej rodiny nikto nebol v žiadnej politickej strane:
ani v Hlinkovej, ani demokratickej, ani sociálnodemokratickej ani komunistickej,
ani neskôr v Strane obrody či Strane slobody. Takže politika,
ako starosť o veci verejné, to sa u nás nenosilo, lebo bolo dosť
starostí s vecami rodinnými. Chodili sme pekne do kostola, mama
prala pre faru oltárne rúcha, bratia miništrovali, taká typická slovenská
rodina. Ale mala som veľké šťastie na učiteľov, prechovávam
k nim – aj ako k stavu – veľkú úctu. Naša slovenčinárka Anna Palková
bola najskôr rehoľná sestra, keď rehole zrušili, išla učiť. Nemala
vlastných detí, zato sa tak ozajstne zaujímala o svojich žiakov. Raz sa
prišla pozrieť, ako žijeme, bolo včasné ráno, umývala som sa v ľadovej
vode, okná pokreslené arabeskami zamrznutých kvetov. Za nimi som
videla rozmazanú postavu, otvorila som oblok, do chladnej kuchyne
sa vovalil ešte studenší mrazivý vzduch a súdružka učiteľka mi dýchla
na tie skrehnuté ruky. Na to sa nezabúda.
■■ Po skončení štúdia žurnalistiky na FFUK v Bratislave v roku 1975 si
pracovala vo viacerých periodikách, máš bohatú novinársku prax. Aké
máš spomienky na svoju novinársku činnosť? Ako sa novinárske skúsenosti
premietli do tvojej literárnej tvorby?
No, to zase nebolo také jednoduché, kým som sa dostala na štúdium
žurnalistiky. V mojej rodnej Gelnici o žurnalistike veru nechyrovali.
Keď som bola nedávno na besede na našom gelnickom gymnáziu,
rozprávala mi pani profesorka Faixová, ako sa celá zborovňa
smiala, že tá Rothmayerová chce študovať žurnalistiku: Už len na ňu
tam čakajú! Samozrejme, mali pravdu. Neprijali ma, ale asi sa niekomu
v prijímacej komisii uľútilo, /neviem, kto to bol/, tak mi napísal
list, aby som skúsila niekde praxovať, v nejakých novinách. A ešte mi
pomohla moja spolužiačka Vera Solanová. Poslala pozdrav zo stužkovej
slávnosti svojmu strýkovi Petrovi Karvašovi a na tom pozdrave
bolo moje motto:
Ach, zastaň chvíľa tichej nádeje,
nech cítim tvoju pevnú dlaň.
Pošepni, čo nám stužka priveje:
belasé more, či snežnú pláň?
A Peter Karvaš sa obratom v liste opýtal: „Kto je G. Rothmayerová?“
Vera mu poslala hrubú obálku mojich všelijakých písačiek, no už
s dôvetkom, že ma neprijali na vysokú školu. Pán Karvaš jej na to: „Že
ju neprijali na žurnalistiku, je smola. Chvíľu som mal chuť odniesť jej
básne do Mladej tvorby, ale ešte ju necháme, nech píše ďalej a vyzreje.“
No a tak som zrela.
■■ Zrela si, ako sa vtedy vravelo, v robotníckom prostredí...
Nielen tam. Najskôr som brúsila radiátory vo Východoslovenských
železiarňach, robilo sa tam „na kolotoč“, teda dve ranné, dve popoludňajšie,
dve nočné zmeny a potom tri dni voľna. Potom vo „praxovala“
vo Východoslovenských novinách: chodila som kupovať redaktorom
víno a pomletú kávu Columbia, nosila som z ďalekopisu
vytrhnuté výpisy a zásielky na hlavnú poštu. Po roku som sa hlásila
na dramaturgiu na VŠMU, obstála som v talentovkách, ale – nevzali
ma. Tak znova na prijímačky na žurnalistiku, a to už úspešne. Nebola
som prenasledovaná z politických dôvodov, ako hovorím, u nás nebol
nikto komunista ani z rokov päťdesiatych, ani šesťdesiatych, teda
nikto nemohol byť ani rehabilitovaný, ani vylúčený a prenasledovaný.
Bola som iba Nikto z Hornej Dolnej. Končila som potom vysokú školu,
zúčastnila som sa už nejakých literárnych súťaží, niečo som aj povyhrávala,
ale keď som sa uchádzala o prácu novinárky, v redakciách
mali celkom iné starosti ako skúmať, či nebodaj mám nejaký talent.
Všade sa ma opýtali, či som v strane. No, nebola som. Navyše som
bola žena, a teda sa dosť oprávnene očakávalo, že sa vydám a budem
mať deti. To je káder! Zase ma nikde nechceli. Na nejakom koncerte
som sa zrazila s Petrom Brhlovičom, ktorého už predtým vyhodili zo
žurnalistiky. Na rozdiel odo mňa, úspešnej absolventky, ktorá obhájila
diplomovku na výbornú, mal však miesto v Smene, bol vedúcim
oddelenia kultúry. A nielenže bol výborný textár, divadelník a novinár,
bol to aj výborný kamarát. Zasadil sa za to, aby ma prijali do Smeny,
najlepšej redakcie, v akej som mala česť pracovať.
■■ Okrem novinárskych skúseností sú pre autora literárnych textov nesmierne
cenné aj skúsenosti politické, resp. skúsenosti s priamou a ak-
50 Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii