Otvoriť - EUROREPORT plus

Literatúra
tívnou politikou. Bola si totiž poslankyňou Federálneho zhromaždenia
ČSFR (1990 – 1992) a vzápätí aj Národnej rady SR (1992 – 1994). Napokon,
z tohto obdobia – či skôr o tomto období – sú aj dve tvoje knihy:
Zo zápisníka poslankyne (publicistické postrehy, 1992) a Dusno (kniha
publicistiky a rozhovorov s viacerými osobnosťami z politiky, ale aj
z kultúry, 1997). Pritom treba poznamenať, že si bola poslankyňou za
Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Aké bolo tvoje pôsobenie v politike,
ako ho s odstupom času hodnotíš?
Možno si na to už dnes málokto spomenie, ale na začiatku ľudových
zhromaždení na námestiach nerobila Praha ani Bratislava rozdiel
medzi straníkmi a nestraníkmi. V Česko-Slovensku netrpeli ľudia
hladom ani chladom, žili uprostred relatívneho blahobytu. A teraz
mali možnosť rozbiť klietku, strihať drôty. Preto novembrové týždne
vyzerali ako veľká celonárodná veselica. Pridusení ľudia mali pocit, že
majú kam ísť, že sa s nimi ráta, že je niekto na ich strane. Vysvietené
rozjasané námestia plné očarených, hladom
nemučených ľudí. To bol politický začiatok aj
pre mňa – hoci dosť nečakaný, určite neplánovaný
a vlastne ani neželaný. V apríli 1990
som začala pracovať v Nedeľnej Pravde – kde
ma pred revolúciou nechceli... Práve som
chystala rozhovor so Zdeňkom Mlynářom,
podarilo sa mi zohnať si jeho telefónne číslo
do Innsbrucku, kde prednášal ako profesor
politológie. Sedela som pri telefóne, a skôr
ako som vytočila to dlhé číslo do Innsbrucku,
rozdrnčal sa bakelitový prístroj. V slúchadle
som počula hlas Petra Weissa: „Nechcela by
si nám pomôcť?“
Samozrejme som súhlasila, myslela som si,
že potrebuje niečo napísať alebo zredigovať.
Prišla som na dohovorené stretnutie a Peter
mi ponúkol kandidovať do rekonštruovanej
Slovenskej národnej rady. Možno je to hanba,
ale ja som ani poriadne nevedela, kde SNR
sídli. Skôr zo sympatie k Petrovi som súhlasila.
Po troch týždňoch pôsobenia v SNR sa
končilo volebné obdobie tohto rekonštruovaného
zboru a chystala sa kandidátna listina
v prvých slobodných voľbách. Opäť mi ponúkli
kandidatúru, Milan Ftáčnik sa ma však
pýtal, či by som nechcela ísť radšej do Prahy,
do federálneho zhromaždenia, vymenili by sme si miesto. Kandidovala
som za Bratislavu a ani na chvíľu som si nemyslela, že by som
mohla byť naozaj aj zvolená. Stalo sa, a mňa to veľmi prekvapilo, až
zaskočilo: čo ja v tom parlamente budem vlastne robiť?
■■ Musela to byť zmena, čosi celkom iné...
Bolo to úplne iné. Bola som členkou kultúrnych a sociálnych výborov
Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR, dokonca tajomníčkou
výboru Snemovne ľudu. Predsedom bol sociológ Ivan Laluha,
podpredsedom rocker Michal Prokop. Kolegami mi boli režisér a herec
Jan Kačer, herec Rudolf Hrušínsky, režisér Jiří Svoboda, neskorší
minister Pavel Dostál, spisovateľ Vladimír Mináč, hovorkyňa Charty
77 Dana Němcová – ale vlastne by som mohla vymenovať všetkých
členov výborov – čo meno, to osobnosť. Ach, kde tie lanské snehy
sú... V ďalšom volebnom období som kandidovala do SNR a aj tu som
mala vo výbore skvelých kolegov: Petra Jaroša, Ladislava Balleka, Ivana
Hudeca, Jána Feketeho, Štefana Kvietika... V oboch parlamentoch
som sa venovala legislatíve médií. V roku 1944 som vycúvala z politiky,
vrátila som sa k svojej profesii. Najprv do Nedeľnej Pravdy, po
zmene majetkových pomerov som z Pravdy odišla do literárnej redakcie
Slovenského rozhlasu, kde som vlastne chcela začať pracovať
hneď po skončení vysokej školy.
Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii
■■ Aj keď si z aktívnej politiky odišla, pozorne sleduješ spoločenské
dianie, politické udalosti, vnímaš a všímaš si dobové kontexty, historické
súvislosti, najmä si však všímaš problémy, nešváry, negatívne
javy až na hranicu ľudskej hlúposti a obmedzenosti. Knižka Naše reality
šou (2006) je akýmsi súhrnom tvojich postrehov o neveľmi veselej
prítomnosti, je to prísne, ale pravdivé hodnotenie toho, aká je naša
spoločnosť deformovaná, aké sú pomýlené hodnoty a ako spoločensky
a ľudsky nezvládame „úlohy doby“. Čím to je, že sme obdobie po novembri
1989 akosi nezvládli? Kde sa nabralo v našej spoločnosti toľko
podvodov, klamstiev, zločinov, korupcie, mamonu...?
Myslím si, že treba začať charakteristikou toho obdobia „pred“, aby
sme pochopili, čo sa vlastne stalo. Každý sedemapoltý občan ČSSR
bol v roku 1989 členom komunistickej strany. A predsa bola spoločnosť
takmer rovnorodá. Okrem úzkej vrstvy ľudí privilegovaných najmä
politickým systémom bol – povedané s Milanom Šimečkom – česko-slovenský
ľud v podstate homogénnou masou zamestnancov štátu.
Rozdielne politické a sociálne záujmy existovali v Česko-Slovensku
len medzi homogénnym ľudom a úzkou vrstvou privilegovaných
opôr politického systému. Zamatová revolúcia a nástup reálneho (lúpežného?)
kapitalizmu splynuli na nerozoznanie
– hoci nezaslúžene. Zamatovú revolúciu
nadšene vítal „homogénny ľud“ ako veľkú
nádej. O lúpežnom kapitalizme sa vtedy
nehovorilo a nebol na programe. Ale nastal.
Propagandisti píšu o tejto udalosti ako voľakedy
po roku 1948 boľševici. Bez poznania,
zato oduševnene a nenávistne. Nerozlišujú
medzi ľuďmi, ktorým sa revolúciou otvoril
svet, a preto nový režim chvália, a medzi
tými, ktorí sú sociálne vylúčení. V chaose sa
darí manipulátorom. Vylúčených sa nemá
kto zastať. Neoliberálna vláda z predchádzajúcich
rokov ich pourážala, spojili si ju s Novembrom
a vlastným ponížením. Nečudujem
sa tým 48 percentám ľudí, ktorí si myslia, že
sa im dnes žije horšie, ako v reálnom socializme.
Oni neokusujú slastný pocit zo slobody
ako intelektuáli. Stratili viac, ako získali.
■■ Vráťme sa teraz k tvojej literárnej tvorbe,
k tvojim prvým poviedkam. Debutovala si
zbierkou poviedok Lastovičie hniezdo (1982,
dostala si Cenu Ivana Kraska za najlepší debut).
Možno povedať, že si bola na knižný
debut pripravená, mala si za sebou poviedky
uverejnené v časopisoch, aj pomerne bohatú
publicistickú činnosť. Možno tiež povedať, že akýmsi domicilom Lastovičieho
hniezda je banícke prostredie (povedzme, že je to rodná Gelnica)
a hlavnou hrdinkou je mladá žena – Eva. Hrdinka hľadá istotu,
hľadá svoje lastovičie hniezdo, pocit bezpečia a zmysluplnosti. Čiže,
duševné i životné situácie, ktoré viac či menej zodpovedajú tvojej reálnej
situácii. Aký bol ten životný, profesionálny impulz, ktorý ťa – takpovediac
– naštartoval?
Mojím dobrým duchom je (bol) Vinco Šikula, na Wolkrovej Polianke,
súťažnej prehliadke mladých talentov, si ma nejako všimol,
potom prišiel za mnou na Suvorák, internát filozofickej fakulty. Dostal
práve nejaký honorár, tak sa prišiel podeliť. Doslova! Doniesol
mi sto korún – a to bol dosť veľký peniaz! - len tak, aby som si niečo
kúpila. Baby na izbe – bývalo nás tam šesť – mi strašne závideli,
nie tých sto korún, ale toho človeka, ktorý svojím rozprávaním bol
okamžite miláčikom všetkých mojich kamarátok. Vinco sa ma potom
z času na čas pýtal, ako sa mi pri písaní darí, a keď som už začala
pracovať v Smene, hovorí:
„A nemáš ešte na knižku?“ Rukopis Lastovičieho hniezda som mu
odovzdala s malou dušičkou, mala som pred ním veľký rešpekt. Asi
po mesiaci sme sa stretli, ale Vinco nič nehovoril, a ja som sa nejako
ostýchala opýtať. No po nejakom ďalšom týždni mi oznámil, že už
má posudky. „Aké posudky?“ nechápala som. „No, vyjde to, obidva
sú kladné.“
Anička Šikulová mi potom rozprávala, ako Vinco rukopis čítal,
ba ako niektoré pasáže z textu hral, aby si overil, či to môže fungovať.
Prikázal mi čítať „ťažké“ knihy, Prousta, Joyca, a zároveň nikoho
nikdy nenapodobovať, zostať svoja.
Foto: K. Schreiberová
51