Otvoriť - EUROREPORT plus

Esej
Noc s Hamletom alebo ako ťažko je byť
na Slovensku kresťanom
Z
leta mi ostal v mysli zvláštny zážitok.
Uprostred augusta sa v mojej rodnej
Banskej Štiavnici konal už desiaty ročník
frankofónneho festivalu poézie Cap
a l´Est – Cesta na východ. Čudný názov
vymyslel jeden zo zakladateľov festivalu,
milý Francúz Michel de Maulne, ktorý
miluje Štiavnicu, Štiavničanov a vôbec
ľudí z „Východu“. Tohtoročné dni poézie
za účasti poetiek a poetov domácich i zahraničných
boli venované českej literatúre.
Za letnej noci sme sa zhromaždili na
nádvorí Starého zámku. Toto nádvorie
bolo kedysi trojloďovým gotickým chrámom.
V čase tureckých nájazdov starí
Štiavničania premenili farský chrám na
pevnosť. Namiesto gotickej klenby vysoko
nad nami je teraz hviezdnaté nebo.
Pod tým nebom na mieste, kde býval oltár,
je teraz pódium. Na ňom sú herci,
speváci, hudobníci. V ten večer prednášali
filozofickú báseň Vladimíra Holana
(1905 – 1980) Noc s Hamletom dvaja herci.
Francúz Michel de Maulne a Slovák Štefan
Bučko. Imaginárny dialóg moderného
človeka s Hamletom o zmysle života, o tom, či sa svet zmenil a prečo
žijeme a čo nás teší alebo zarmucuje. Medzitým znela lutna.
Michel vymyslel, že k českému básnikovi pridá ako komentáre
verše slovenskej poetky Dany Podrackej (inak rodáčky zo Štiavnice).
Tieto slovenské odpovede k mŕtvemu Holanovi čítala za stolíkom
so sviečkou sediaca žena v bielom. Tiež štiavnická rodáčka. Volá sa
Magda Vašáryová. Aj tí, čo z rôznych dôvodov pani poslankyňu nemajú
v láske, museli uznať, že prednášala pekne, s citom, pokojne,
civilne. Ako keby tie verše vychádzali z jej vlastného vnútra.
Po predstavení sa dostalo potlesku a ovácií nielen Michelovi
a milému Števovi Bučkovi s nádherným hlasom. Michel pozval na
pódium aj autorku Danu Podrackú. Dostala kyticu. Potom sa obe
ženy objali a Dana darovala svoju kyticu Magde.
Neviem, koľkí ľudia na naplnenom nádvorí Starého zámku si
uvedomili, že sú svedkami nielen rutinnej vzájomnej úcty herečky
a autorky. My starší vieme, že sa tu pred obecenstvom stretli
a objali dve poslankyne. A to nie hocijaké. Dana Podracká bola
pred rokmi poslankyňou za HZDS, sedela v parlamente hneď vedľa
pána Mečiara a napísala o ňom aj nadšenú knižku. Magda Vašáryová
je doteraz poslankyňou z diametrálneho opačného politického
tábora, za SDKÚ.
Pán Holan mohol byť spokojný. Aj pán Shakespeare. Noc
Hamletom spojila – aspoň na jeden večer – Montekovcov a Capulettovcov.
Spokojní sme boli aj my, čo sme vedeli o zákulisí.
Svetlá umenia, básne, zahnali politické antagonizmy do tmy, do
prepadliska.
Umenie, ozajstný ľudský hlas sa ukázal silnejší než politický fanatizmus.
Nie je to dobrá letná inšpirácia pre Slovensko?
Letný čas je pre mnohých obdobím takmer povinného zabúdania.
Cez leto treba vypnúť oddýchnuť si. Žiť iný život ako počas
Anton Hykisch
roka. Horúce slnko nad hlavou nenúti
premýšľať, chce sa znehybnieť, zabudnúť.
Celý zmysel moderného komerčného
turizmu je vlastne organizované zabúdanie.
Nevedieť o ničom je šťastím. Kašlať
na ekonomiku, politiku, na všetko.
Slovenské leto 2012 veru nebolo letom
zabúdania. Akoby úpal zasiahol viaceré
hlavy, ktoré by inak mali ostať za každých
okolností chladné a rozvážne. Kým vládny
tábor sužovali zlé čísla z narastajúceho
deficitu štátneho rozpočtu, kým lídri eurozóny
nervózne hľadali možné východiská,
kým Grécko stále krachuje a Španielsko
tiež potrebuje pomoc, kým slovenský
premiér musí zvažovať, ako udržať Slovensko
v silnom jadre, zatiaľ doma naše
mysle zamestnávali iné priority.
V Európe (a možno vo svete) sú len
dve akési možné ideové zoskupenia, ktoré
ľuďom poskytujú isté nádeje, perspektívy,
východiská. Na jednej strane sú to
ľavicové socialistické strany. Na druhej
pravicové, v Európe viac-menej kresťansky
orientované zoskupenia. Zdá sa mi,
že ľavicový tábor zosilnieva a najmä na
Západe, ktorý nezažil naživo blaho reálneho
socializmu. Občas nezakryto koketuje alebo priamo sa hlási
k (staro)novému marxizmu. Na pravicovom kresťanskom krídle je
akosi neveselo a zmätočne.
Nezakryto priznávam, viac fandím pravici. Hádam už aj zo zotrvačnosti
ostáva vo mne nádej (ilúzia?), že kresťanstvom inšpirované
riešenia majú nám stále čo povedať. Presnejšie, mali by nám čo
povedať Lenže akosi im to nejde. Obrovský monolit svetovej katolíckej
cirkvi sa ocitá v krízových stavoch. Predovšetkým v Európe,
v tej Európe, ktorá bola ešte nedávno úrodnou pôdou všetkých
inovácií a renovácií. (Maritain, Mounier, Teilhard de Chardin, Ján
XXIII., druhý vatikánsky koncil...) Všetko toto je už akosi zabudnuté,
stratilo na príťažlivosti. Všetko prekryjú pedofilné škandály,
hocijako nafúknuté. Pravdaže, utešujeme sa históriou. Cirkev,
kresťanstvo, prešlo už všeličím. Všetko sa nakoniec prekoná,
vyvrbí, zo všetkého sa vylížeme. Bolo aj horšie, a oveľa horšie –
a svetová cirkev je tu.
Pozrime sa na naše nábožné Slovensko. So štatisticky silnou
majoritnou cirkvou. Zrazu je tu akési teologické fórum, internetové
portály fungujú naplno, reformátori ako vyšití, hovoria po nemecky
lepšie ako po latinsky, s odbojnými Rakúšanmi a Nemcami
jedna ruka. Len nemecký pápež im nie je na výške doby.
Ťažko, preťažko je byť kresťanom na Slovensku. Najmä toto
leto. Taký prípad Bezák. Sám neviem, čo si o tom myslieť. Nemôžem
uveriť, že pápež by vedome krivdil slovenskému redemptoristovi,
ktorého pred dvoma rokmi vyznačil, vymenoval. A teraz je
ten chlapík nanič. Nuž, ako katolíci dôverujeme vyššej autorite.
Pápež je neomylný, pokiaľ sa vyjadruje ex cathedra vo veciach viery
a mravov. Je prípad slovenského arcibiskupa, jedného z tisícov
biskupov svetovej cirkvi, vecou viery a mravov? Taká hanba akurát
v Roku sv. Cyrila a sv. Metoda... My obyčajní veriaci nevieme, čo
46 Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii