Otvoriť - EUROREPORT plus

Literatúra
Moja prvotina je vlastne Vincova zásluha, bez neho by som sa
nikdy neodvážila ponúknuť ju vydavateľstvu.
■■ Druhá kniha poviedok s názvom Po prvej skúške (1984, je v nej desať
poviedok) už zreteľne naznačovala pôdorys tvojich literárnych tém
a spôsob ich stvárnenia: stredobodom tvojho záujmu sú ženy, a to
ženy nielen rôzneho veku, ale aj odlišného sociálneho postavenia. Každá
je iná, každá má iné skúsenosti, iné vzťahy – no čo ich spája, v čom
je ich úsilie takmer totožné, je túžba po rovnoprávnosti, emancipácii,
po plnohodnotnom živote. Súhlasíš s touto stručnou charakteristikou?
Aký si mala zámer pri písaní týchto poviedok?
Keď mi vyšla prvá knižka, kritika bola priaznivá, veľmi známy
a dobrý recenzent Ivan Sulík sa vtedy venoval novej mladej tvorbe.
Okrem iného napísal: Rothmayerová píše ako chlap! Bola to veľká poklona,
lenže ja som si uvedomila, čo škodí hrdinkám možno aj niektorých
dobrých autoriek: keď nemajú ani trochu zmyslu pre humor.
Moje hrdinky, ak sa im darí byť sebaironickými a so zmyslom pre humor
– sú harmonické, jednoducho sa nedajú odrovnať. Taký životopis
som im vnucovala, ale sem-tam sa, potvory, vymkli.
■■ Tematickým pokračovaním predošlých knižiek je novela Šťastie je
drina (1989), v ktorej je hlavnou hrdinkou opäť žena, mladá psychologička.
Aj ona, resp. jej príbeh, jej citovo nenaplnené manželstvo a túžba
po dieťati, ti slúži ako prostriedok na to, aby si ukázala spoločenské
postavenie žien v spoločnosti. Čo ti dalo impulz k napísaniu tejto novely?
Myslíš si, že postavenie žien v spoločnosti je znevýhodnené?
V našom svete vládne mužský princíp: ak chce byť žena úspešná,
preberá mužské vzory správania. Bojuje, pestuje si tvrdosť, nekompromisnosť,
riadi sa heslom ako pri futbale: nedáš, dostaneš!
Ženský prístup, teda byť bránou do života a ten život chrániť, aj
keby to malo byť v tej chvíli nevýhodné, je takmer úplne vytesnený.
Na druhej strane múdre ženy vedia, že sa musia tak trochu
skryť, nevystrašiť mužov svojou inteligenciou, hrať s nimi komédiu,
aby mali pocit sily a mužnosti. Ale hovorím skôr o intelektuálkach,
pretože tam dolu, v každodennej starosti o rodinu, sú ženy
stále najväčšou oporou svojim deťom a aj mužom.
■■ O hľadaní zmyslu života, životných hodnôt, o zmene hierarchie – aj
o týchto zásadných osudových postulátoch – môžeme hovoriť pri hodnotení
obsiahlej novely (románu) Tak o čo ide? (2004). Hlavná hrdinka
je konfrontovaná s vážnou chorobou, no namiesto depresií a rezignácie
si našla iný, nový – a lepší zmysel života. Kniha Tak o čo ide? je aj
metaforou, je akýmsi posolstvom o nádeji, o nezúfaní. Ako ju ty vnímaš?
Čo ti dalo impulz k napísaniu tohto príbehu?
Mala som kamarátku, zoznámili sme sa práve pri mojej epizóde
v politike. Mladá, výnimočne ambiciózna žena, ekonómka, prednášala
na vysokej škole, stala sa akademickou funkcionárkou, dokonca
nejaký čas poslankyňou. Chodievala som s ňou na mítingy po celom
Slovensku a videla som, ako ju ničí túžba vyniknúť, byť najlepšia.
Niežeby jej chýbalo na chlieb alebo handry, ona potrebovala pocit
akejsi výlučnosti, slávy (?). Žila sólo s dcérkou, ale o nej hovorievala
čo najmenej, omnoho viac ju zožierali také funkcionárske techtlemechtle.
Potom sme sa nejaký čas nevideli, bola som v Prahe, ona
Bratislave, a stretli sme sa náhodou pred onkologickou nemocnicou.
V prvej chvíli som ju nepoznala – bola po chemoterapii a už jej vyrástli
nové vlasy, ibaže úplne šedivé. Ale nie jej zmenený výzor, mňa
najviac ohromil jej duševný pokoj, vyrovnanosť. Usmievala sa, zaujímali
ju ženské pletky, kto mi šil kostým a že aj ona si dá taký ušiť,
rozprávala mi o svojich kamarátkach z nemocničnej izby, rozprávala
mi o svojej láske, lebo sa – v chorobe – vydala, jej manžel bol krásny
zdravý muž, mal ju veľmi rád. Veľmi sa upokojila, už ju zaujímal každý
pekný okamih tu a teraz, nie nejaká vzdialená svetlá budúcnosť.
Sama svietila. Pokúsila som sa toto posolstvo dostať do románu, ale
myslím, že sa k tej téme ešte vrátim.
■■ Myslíš si že spisovateľ má v našej spoločnosti, v našej prítomnosti
ešte nejakú vážnosť? Čo ešte zmôže a na čo už dávno nestačí?
Všetko sa tu meria podľa výkonnosti, hmotnosti, kvanta, sledovanosti,
spotreby. Už roky a bez ohľadu na režimy, iba sa to čoraz
viac zhoršuje. Čo zmôže spisovateľ? V akejkoľvek spoločenskej komunite
je menšia skupina tých, ktorí si denne brúsia vkus štúdiom
či prostým zušľachťovaním vlastného prežívania. Nikomu to nie je
podozrivé – takí sme. No ak by nebolo práve tých niekoľkých jedincov,
nepodliehajúcich stádu, nikdy by sme nemali žiadneho Tolstého.
A bez neho skončíme všetci najprv v košiari, a potom, bečiac
rovnakú nenáročnú pesničku a ani netušiac, čo sa s nami robí, na
bitúnku.“
■■ Hovoríme o osudoch žien, ich spoločenskom postavení, emancipácii
– resp. o literatúre o ženách, pre ženy. Na knižný trh sa dostáva veľa
kníh, ktoré sa vyjadrujú k tejto téme, prichádzajú autorky, ktoré s nekonečnou
ľahkosťou ponúkajú sladučké, banálne a neraz až primitívne
príbehy. A čuduj sa svete, majú úspech! Čím si vysvetľuješ taký záujem
čitateliek o plytké ženské romány? O čom to svedčí?
Nie som taká pyšná, aby som ohrdla nosom nad čitateľkami
a čitateľmi nenáročnej literatúry. To je podobné, ako keď politici
ohŕňajú nosom nad „nekvalitným“ voličským elektorátom. Ak
jednoduché príbehy pomáhajú čitateľkám a čitateľom mať pekné
zážitky, to je v poriadku, no ak niekto chce cez tie plytkosti manipulovať
jednoduchými ľuďmi a ich mysľou, tak to je tristné a prekáža
mi to. A najviac mi prekáža, ak tých jednoduchých ľudí odsudzujú
intelektuáli, ktorí sa im odcudzili a nestoja o nich.
■■ Ale literatúra ženských autoriek, žien-spisovateliek, nie je – prirodzene
– len plytká, nenáročná, podpriemerná. Naopak, úroveň vskutku
dobrých slovenských spisovateliek je pozoruhodná, v mnohých ohľadoch
a v kontexte slovenskej literatúry smerodajná. Ako ty hodnotíš
literatúru, ktorú tvoria na Slovensku kvalitné ženské autorky?
Súčasné slovenské spisovateľky majú vynikajúce svetlonosky:
Timravu, Vansovú, Podjavorinskú, Rázusovú-Martákovú, Haľamovú,
Ďuríčkovú, Jarunkovú... Sú to umelkyne, pretože zaľudnili
literárnu mapu neobyčajným spôsobom bez ohľadu na to, či sú
ženy alebo muži. A aj Etela Farkašová, Helena Dvořáková, Oľga
Feldeková, Milka Zimková, Mária Bátorová, Viera Švenková, Jana
Juráňová, z mladších Veronika Šikulová, Svetlana Žuchová, Ivana
Dobrakovová či Monika Kompaníková majú túto neobyčajnú
schopnosť. Ony sú neprehliadnuteľné.
■■ Román Vtedy na Východe (2008) je širokým záberom spoločnosti
a atmosfére v nej po novembri 1989 – tak ako sa zmeny prejavili v celej
štruktúre spoločnosti, najmä však v individuálnych osudoch. Je to
čiastočne aj román ideí: snažíš sa zachovať si odstup od minulosti,
predovšetkým si kritická k prítomnosti. Dôležitá je aj skutočnosť, že
si prózu umelecky zvládla, že si sa vyhla klišé, čiernobielemu videniu.
Predsa však... cítiť miernu nostalgiu za tým, čo bolo, a obavu z toho,
čo je, resp. čo bude.
Novembrová revolúcia z roku 1989 zbúrala byrokratickú neživú
štruktúru moci. Bola modernistická, mala ideál. Nikto už nechcel
žiť tak, ako predtým, ani ľudia združujúci sa v nových politických
stranách, ani ľudia oslobodzujúci sa zo starých politických strán.
Dôležitý bol spôsob, akým kto prevzal za svoj život zodpovednosť.
Kto bol konformný, konformný zostal, pochopil iba jedno: treba
sa pridať k víťazom. Ale to nie je očista, iba zbabelosť. Čo nasledovalo
ďalej, nemá už s heslami modernistickej revolúcie nič spoločné.
Homogénny ľud sa premenil na veľmi konkrétnych ľudí, s konkrétnymi
menami. „Ľud“ sa premenil na „lepšiu“ triedu, ako túto
vrstvu nazvala manželka politika Jána Slotu. Ako nazvať vytváranie
väčšiny sociálne menejcenných skupín obyvateľstva, ktoré
sa previnili len tým, že uverili prvým heslám zamatovej revolúcie
a v dobrej viere, nič netušiac, prišli odzvoniť svojmu spokojnému
životu? Toto majú oslavovať? Toho sa mám zastávať? „Výročisti“,
neurážajte ich!, napísala som k jednej oslave novembra a myslím
to vážne. Vôbec nie nostalgicky za minulým režimom, ale v smútku
za tým, čo mohlo prísť, a neprišlo.
Dialóg s Gabrielou Rothmayerovou vyšiel v knihe Ľuboša Juríka
Rozhovory po rokoch vydavateľstvo Literárne informačné centrum.
Autor dostal za knihu čestné uznanie Ceny Egona E. Kischa.
52 Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii