Otvoriť - EUROREPORT plus

KOMENTÁRSEDEM TUČNÝCH A SEDEM CHUDÝCHKRÁVSOŇA MOTUSOVÁZdá sa to byť neuveriteľné, ale Schengenskádohoda, ktorá sa vidí byť jedným z najväčšíchvýdobytkov európskej integrácie, má už desaťrokov. Vysnívaná Európa bez hraníc sa začalastávať skutočnosťou. Aj keď zatiaľ nie celkom.Ak berieme za Európu onen kontinent od Gibraltárupo Ural, nie všetci majú zatiaľ možnosťvyužívať pozitíva európskej integrácie. Najdôležitejšiahranica, ktorou bola železná opona(od Baltu po Terst), je už síce definitívne zbúraná,no vznikajú hranice nové. Napríklad preChorvátsko. Pozvánka pre túto ťažko skúšanúbalkánsku krajinu bola podmienená vydanímgenerála Anteho Gotovinu Medzinárodnéhotribunálu pre bývalú Juhosláviu a predovšetkýmspoluprácou krajiny s haagskym tribunálom.Ale generáli z poslednej balkánskejvojny sa vedia ukrývať veľmi dobre, štátne orgánys tým veľa neurobia. Napokon sa zastaliChorvátska aj niektorí z nových členov únie,čo možno hodnotiť ako veľmi pozitívny prvokich pôsobenia v spoločenstve európskych krajín.Napokon aj my sme hľadali v prístupovomprocese podporu.To, čo však fascinovalo obyvateľov stredoa východoeurópskych na živote ľudív „starých“ členských krajinách ešte predzbúraním železnej opony nebola len slobodaa demokracia, ale aj materiálne nepomernebohatší život, možnosť dosiahnuť v akomkoľvekzamestnaní postavenie, ktoré praktickyvylučovalo existenčné starosti. Pravda, existovalatzv. plná zamestnanosť, lež výkonnosťsocialistických ekonomík bola slabá, verejnýmizdrojmi sa plytvalo a predovšetkým uplatňovaniemarxisticko-leninských myšlienok rovnostárstvaspolu s paternitnou úlohou stranya vlády zlikvidovalo akýkoľvek náznak podnikavosti.A tak aj najťažšie pracujúci, ľudia nadôležitých postoch, profesori a lekári mohli priobyčajnom prepočte závidieť umývačkám riaduv Nemecku, či zametačom vo Francúzsku.Výkonný systém sociálneho zabezpečenia nazápade Európy navyše vzbudzoval závisť ajvoči nezamestnanému marockému prisťahovalcovivo Francúzsku, ktorý žil s piatimideťmi a manželkou v šesťizbovom byte a narozdiel od nášho lekára každý rok vymieňalfarebnú televíziu a mohol si dovoliť aj auto.A navyše heslo komunistických vodcov Všetkopre človeka sa zdalo byť pustým cynizmom ajz iného dôvodu – jednoducho kašľali na ochranua tvorbu životného prostredia vo svojejneuskutočniteľnej snahe „dobehnúť a predbehnúť“.Aj preto možno medzi prvýchdisidentov v našich končinách smelozapočítať práve ochrancov životnéhoprostredia, prvých „zelených“, ktorísa vybrali proti prúdu.54Zlaté teľaÁno, nepochybne aj zlaté teľa bolo lákadlompre život v Európskej únii. Ľudí anitak veľmi nezaujímalo, koľkože nadproduktuim berie zamestnávateľ ( v našom prípadeštát), ale koľko im nechá. A kapitalista si sícebral svoju nadhodnotu, ale evidentne nechávalpracujúcim vo svojej firme viac. Tak smeto chápali a inak sa to chápať ani nedalo. Ajpreto sme boli nadšení, že do únie vstupujemev čase uplatňovania tzv. Lisabonskej stratégie,ktorá mala z únie urobiť najdynamickejšiesa rozvíjajúcu ekonomiku sveta. Tak sato aspoň stanovilo práve v Lisabone v roku2000. Ale – nejako sa to pokazilo. Marcovýsummit v tom to roku musel lisabonské cieleznačne revidovať. Európania totiž chcelia dosiaľ chcú všetko – aj výkonnú ekonomiku,aj stabilné sociálne zabezpečenie, ajochranu životného prostredia. Teda v podstateto, čomu sa hovorí trvalo udržateľnýrozvoj. Zdá sa však, že tak ako mal faraónživý, opakujúci sa sen o siedmich tučnýcha siedmich chudých kravách, tak aj Európabude musieť svoje ciele prehodnotiť. Všetkoje priveľa. Zdroje sa míňajú, Európa očividnestarne. Dôchodkový systém vybudovanýv sedemdesiatych a osemdesiatych rokochuž nevyhovuje. A hoci zavádzanie nového jedrahé a nepopulárne, je nevyhnutné. Pohodlie,ktoré zažívali v starobe predchádzajúcegenerácie, si už dnešní mladí budú musieťzabezpečiť sami, z vlastných zdrojov.To bolo vlastne aj hlavnou otázkou marcovéhosummitu EÚ – hľadanie zdrojov.Pretože Európan nie je Američanom, čiJaponcom, pre ktorého je profesionálnakariéra tým najdôležitejším v jeho živote.Európan si chce život aj užívať. Mať dlhédovolenky, stále kratší pracovný čas, stáleskorší odchod do penzie, na ktorú si nemusískrbliť celý život.To by chceli obyvatelia aj „starých“ krajínúnie, ale aj noví členovia, ktorí si nikdy čarospotreby založenej na plytvaní zdrojmi nikdyneužili. Ale už ani neužijú.Šanca pre novýchKeď minulý rok vstupovala desiatka novýchkrajín do únie, poznačili tento krok ajobavy pôvodných členov z prílevu lacnej pracovnejsily na západ kontinentu, čo by ešteviac mohlo znížiť sociálnu pohodu tamojšíchzamestnancov. Preto väčšina zo „starých“členských krajín volila pre nové štáty stratégiuprechodných období pre voľný pohybpracovných síl Jedno zo štyroch hlavnýchprivilégií Schengenu tak pre pracovníkovz novopristúpených krajín tak neplatí. Aletakáto taktika nedosiahla želaný efekt. Aknemohli pracovníci s menšími mzdovýmipožiadavkami a evidentne menšou sociálnouochranou zo strany napríklad odborovza prácou von, práca prišla za nimi. PreSlovensko bol napríklad rok 2004 v oblastizahraničných investícií jedným z najúspešnejších.Podobné ochranárske opatreniavšak existovali a dosiaľ existujú aj v oblastivoľného pohybu služieb. A práve o tom sahovorilo na marcovom summite. Je zrejmé,že liberalizácia v oblasti služieb by znížilanáklady. Jej odporcovia sa však domnievali,že umožní firmám z nových členských krajínposkytovať služby pri podmienkach národnejlegislatívy v celej únii, čo by ohrozilo pracovnépodmienky, pracovné miesta i celé firmyv starej únii. To je pravda, ale konkurenciena pôde samotnej únie jej môže iba pomôcť.Napokon summit požiadal Európsku komisiu,aby umožnila prepracovanie direktívyumožňujúcej cezhraničnú konkurenciu v sektoreslužieb. Nová smernica tak odstránibariéry pre podnikanie v mnohých oblastiachpočnúc počítačovými službami až poelektroinštalácie. A opäť sa objavili politicizo západnej Európy, a prirodzene, odbory,ktoré varujú pred prílevom poskytovateľovslužieb z lacnejších nových krajín únie. Ničomuvšak už nezabránia. Lacnejšie službysú prínosom nielen pre ich konzumenta, aleaj pre ekonomiku daného regiónu vôbeca v konečnom dôsledku aj pre celú úniu. Akchce EÚ zvýšiť svoju konkuriencieschopnosťnavonok (a o tom je celá Lisabonská stratégia),nemôže ju potierať v rámci svojichvnútorných hraníc. Tak sa objavuje ďalšia,nová šanca pre nových, zatiaľ nie celkomrovnoprávnych členov únie.RevízieHlavným cieľom marcového summitu EÚbolo prehodnotenie Lisabonskej stratégiea Paktu stability a rastu. Práve tie totiž zaposledné mesiace takpovediac „dozreli“ narevíziu.Po marcovom summite naďalej v rámcipaktu zostávajú zachované pravidlá o maximálnejvýške deficitu verejných financiínajviac vo výške troch percent HDP a verejnéhodlhu vo výške 60% HDP. Čo sa aleuvoľnilo sú sankcie za nedodržanie týchtoprincípov paktu stability. Teoreticky by takétoporušenie zásad mohlo viesť k vysokýmpokutám, nikdy sa to však nepodarilo. V prípadeNemecka a Francúzska boli takéto