NOVÉ KNIHYAnton HykischTAK CHUTÍ POLITIKAVyd. Pozsony/Pressburg/Bratislava, 347 s.Spomienky a záznamy z rokov 1990 – 1992.Byť politikom jevraj diagnóza. Akovšak dopadne intelektuál,rozhľadenýa citlivý človek,ktorého svet tvorilaliteratúra a kultúraa ktorý má svojepredstavy o politikeako službeverejnosti, keď hopohltí kolotoč udalostí,v ktorých sapostupne namiestospoločenských potriebdostávajú do popredia osobné a straníckezáujmy? Ako sa vyrovnáva s dezilúziou? Ajo tom hovorí najnovšia kniha Antona HykischaTAK CHUTÍ POLITIKA, ktorá práve vyšla vo vydavateľstvePozsony/Pressburg/Bratislava. Zároveňmapuje jedno z najdôležitejších obdobínovodobej histórie Slovenska, prvé tri roky odnovembra ´89 až po vznik mladej samostatnejSlovenskej republiky.Anton Hykisch, autor troch desiatok kníh,predovšetkým nezabudnuteľného historickéhorománu o Márii Terézii a osvietenstveMILUJTE KRÁĽOVNÚ, sa ako poslanec zanové Kresťansko-demokratické hnutie ocitolpriamo v centre diania, tam, kde sa rozhodovaloo budúcnosti tejto krajiny (v rokoch1990 – 1992 bol členom predsedníctva SNR).Politici často píšu svoje memoáre, nie každývšak má aj dobré pero a schopnosť nadhľadu.Hykisch ako skúsený prozaik dokázal vniesťdo takmer denníkových záznamov život,sprostredkovať znovu tú atmosféru, niekedyúžasnú, niekedy hektickú, niekedy plnú sklamania,ktorú si ešte všetci pamätáme. Akopriamy aktér deja otvorene popisuje procestransformácie slovenskej spoločnosti, jejhľadanie zmyslu slov ako demokracia, suverenita,sloboda... „Moderné dejiny Slovenska súdejinami habkania v najzákladnejšej otázkenárodnej a štátnej existencie, to je smutnápravda,“ konštatuje na stránkach tejto knihy.Pomlčková vojna, prvé lustrácie bývalýchagentov ŠtB, pád ideálov a pád priamychaktérov „nežnej revolúcie“, nástup novejgarnitúry, osobností, ktoré s väčším či menšíúspechom, prípadne aj neúspechom, viedlitúto krajinu pri jej dospievaní.Svet literatúry je krajší ako svet politiky,konštatuje A. Hykisch. Na konci roka 1992sa však ešte nemôže vrátiť k zamýšľaným románovýmprojektom, ešte ho čakajú štyriroky na poste slovenského veľvyslancav Kanade. Veríme, že aj o nich postupnevydá takéto dôležité a zaujímavésvedectvo.62Štefan ŠlachtaNEZNÁMI ZNÁMIVyd. Spolku architektov Slovenska, 237 s.„ D e j e p i sslovenskej architektúrymáešte mnohobielych miest,ktoré budemeešte dlho objavovaťa kompletizovaťtakto, čo kvôlideformáciámostala zabudnuté či odsudzované,“ konštatujevo svojej knihe autor, renomovaný historik a teoretik,prezident Spolku architektov Slovenska,prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. Jeho novápublikácia pod názvom Známi neznámi je solídnymzákladom pre takúto prácu.Aj keď Štefan Šlachta strávil trinásť rokovna Fakulte architektúry STU a ďalších trinásťrokov v projektovom ústave, považuje za toazda najdôležitejšie, na čom v živote pracoval,pátranie po osudoch slovenských architektov,mapovanie genézy vzniku ich diel, vrátaneodkrývania neznámych miest v dejináchslovenskej architektúry a samozrejme, písanieo nich. Pred dvadsiatimi rokmi uverejňovalv odbornom časopise Projekt profily slovenskýcharchitektov. Nadviazal na túto záslužnúprácu, rozšíril výber renomovaných osobností(do knihy nie sú zaradení žijúci architekti),niektoré texty prepracoval, veď medzitým sazmenili názvy mnohých ulíc i budov, budovyslúžia na iné ciele, zmenil sa aj uhol pohľaduna mnohé veci. A tak sa k čitateľskej verejnostidostávajú informácie o známych neznámychľuďoch, ktorí formovali veľkú časť súčasnejarchitektonickej tváre Slovenska.Čitateľská verejnosť nemusí byť nutne lenodborná, veď aj laika môže zaujímať, ktopostavil známe dominanty v meste, v ktoromžije a okolo ktorých chodí. Zároveň dostaneaj súhrn celoživotného poznania a životnýchskúseností tých najlepších staviteľov, i tých,o životoch a tvorbe ktorých sme dosiaľ tohoveľa nepočuli. Publikáciu môžeme vnímať ajako stručné dejiny slovenskej architektúry,ktorá sa od polovičky 20. rokov 20. storočiazačala dostávať do užšieho kontaktu s modernoueurópskou architektúrou a jej jednotlivýmiprúdmi; ktorá sa učila od pražskej a brnianskejškoly; ktorú negatívne ovplyvnil politickýa spoločenský vývoj krajiny (mnohí architekti,vrátane takej výraznej osobnosti kultúrneho života,ako profesor Emil Belluš, boli prenasledovanía v 50. i 70. rokoch museli ukončiť svojuprácu); čitateľ sa dozvie, ako vznikala fakultaarchitektúry, ako sa formoval jej pedagogickýzbor a pribúdali absolventi; kniha približuje ajtému emigrácie slovenských architektov poroku 1968. A najmä nám ukazuje, ako – v dobrom,i menej vydarene – rástlo Slovensko.NOVÉ KNIHYPeter BilýDÉMON SVÄTOSTISlovenský spisovateľ, 152 s.Už v roku 2001,keď vyšla prvábásnická zbierkaPetra Bilého (ročník1978) Spomalenéprítmie, čiskôr Kláštorné alkoholy,bolo jasné,že do slovenskejliteratúry vstupujetalent. Talent,ktorému nechýbaoriginalita a obrazotvornosť,cit prejazyk, slušná slovnázásoba a ešte viac načítaného (Apollinaire,Exupéry a iní), no ktorý má aj čosi naviac:atraktívnu tému. Peter Bilý v svojich prvýchbásňach zúročil tri roky, ktoré prežil ako novicv augustiniánskom kláštore v Taliansku. Krátkopred zložením sľubu reholu opustil, najskôrzačal študovať filozofiu v Ríme, toto štúdiumzanechal tiež a v čase vydania prozaickéhodebutu Démon svätosti študoval psychológiuv Španielsku. Medzitým mu vyšli ďalšie dvezbierky poézie – V zajatí obrazu a Insomnia(spoluautor Martin Vlado).V poézii kontrast askézy a hedonizmu,v próze napätie medzi odhodlaním oddaťsa celibátu, a sexuálnym pudom, ktorý sijednoducho nedá povedať a ozýva sa týmnástojčivejšie, čím viac by ho mladý muž malpotlačiť. Bilý dokáže – v dobrom slova zmysle– „predať“ svoje skúsenosti mnícha. Avantgardnýbohém, ktorý ešte nedávno básnilo „čiernych cherubínoch Chudobe, Poslušnostia Celibáte“ a o „nebeskom bare, kde smesi všetci rovní“, sa po odchode z kláštora ponárado súčasnej európskej reality. Má na toskvelé vybavenie: ovláda päť cudzích jazykova dobre pozná krajiny Stredomoria, predovšetkýmTaliansko a Španielsko, v ktorých žije,študuje, miluje... Tento „cudzinec, intelektuálbez chudokrvnosti, so skvelou fasádou,“ akopomenúva hrdinu jeho debutu jedna z priateliek,má výrazne autobiografické črty, aj keďto Bilý popiera a necháva tak na nás, aby smesi domýšľali, čo je skutočnosť a čo fikcia. I keďúvodná kapitola – v ktorej sa dvadsaťjedenročnýSlovák Peter, čo práve opustil kláštora letí do španielskej Compostely, zoznámi sospolucestujúcou Carmen a skončí s ňou akojej „snúbenec“ v madridskej nemocnici, kdeona potratí dieťa – je údajne pravda.Démon svätosti dostal cenu vydavateľstvaSlovenský spisovateľ, ktorá sa každý rok udeľujevýnimočným dielam domácich autorov.V septembri vyjde druhý román Petra BiléhoVzbura anjelov.Danica Janiaková
FASCINÁCIA POSTAVOU JE AKO CHRÍPKA.ZRAZU JU MÁTE...Prezývajú ho chameleón. Britský herec Daniel Day-Lewis si totiž každú filmovú rolu doslova odžije. V každej je úplneiný. Každej vlastnou krvou upíše kus života. Za drámu Moja ľavá noha získal Oscara. Nezabudnuteľní sú jeho hrdinoviaz filmov Krvavá nedeľa, Posledný mohykán, V mene otca, Vek nevinnosti, Boxer či Gangy New Yorku. Patril k najžiarivejšímhviezdam tohtoročného Berlinale. Na 55. ročník medzinárodného filmového festivalu v Berlíne si prišiel prevziaťZlatú kameru – ocenenie za celoživotné dielo. A s manželkou Rebeccou Millerovou uviesť nový spoločný film The Balladof Jack & Rose. Dcéra slávneho dramatika Arthura Millera a fotografky Inge Morathovej ho režírovala, syn slávnehobritského básnika Cecila Day-Lewisa v ňom stvárnil hlavného hrdinu.Vo filme The Ballad of Jack & Rose hrátestarnúceho,,hippiesáka“, ktorý zostalsám na ostrove, kedysi patriacom komuniterovnako mysliacich vyznávačovlásky a mieru. Preskákali ste podobnúskúsenosť osobne?Nikdy som nežil v,,komúne“. Ani hippies, aniinej. Ale bol som na internáte, čo možno považovaťza podobnú skúsenosť. Bola to škola, doktorej mohli prísť aj ľudia, ktorí sa podobali namôjho filmového Jacka. Umelecká škola prebohémov z lepších rodín.Časť publika označila postavu Jacka zanepolepšiteľného idealistu, časť zasaza tvrdohlavého hlupáka. Za čo ho považujemuž, ktorý mu prepožičal svojutvár i telo?Mojou prácou nie je súdiť, ale zahrať filmovéhohrdinu tak, aby mu diváci uverili. Ale abysom neušiel od otázky, zhrniem to takto. Akniekto neustále torpéduje váš idealizmus, začnetesa brániť cynizmom. Nie, že by sa z vásstal skutočný cynik. Ale cynizmus použijeteako pancier, ktorým obložíte idealistickú časťsvojho ja, aby ste ju ochránili.Po prvý raz ste hrali pod režijnou taktovkousvojej manželky Rebeccy Millerovej,ktorá len nedávno zamenila hereckúprofesiu za réžiu. Ako klapalo manželstvona pľaci?Ešte nikdy v živote ma nikto pri nakrúcanínepreháňal tak ako Rebecca! (smiech) Alevážne. Bolo to naozaj hrozné! Nielen na pľaci,ale ani doma sa nerozprávalo o ničom inom,len o The Ballad of Jack & Rose. Nedalo sapred tým nikam ujsť. Nerád by som si tútoskúsenosť zopakoval. (smiech)S Martinom Scorsesem ste sa nebrániliopakovanej skúsenosti. Po Vekunevinnosti vás získal aj pre Gangy NewYorku. Alebo vás musel aj on veľmi presviedčať?Marty ma nemusí presviedčať o ničom.Poviem len toľko, že každému z kolegov bysom želal, aby si vyskúšali, čo znamená spolupracovaťso Scorsesem aspoň raz v živote. Aksa to niekomu podarí dva razy, ako mne, je toprivilégium, o ktoré som sa osobne nezaslúžil,ale ktorému som sa ani nesnažil vyhnúť.Aká je spolupráca so Scorsesem?Ako herec len ťažko dokážem definovať,Foto: archívv čom je jeho mágia práce s hercom. Májasnú víziu, čo chce dosiahnuť a ako sa dopracovaťk výsledku. S fokáže vytvoriť na pľaciúžasnú pohodu. Nielen medzi hercami, alev celom štábe. Vďaka svojmu veľkému zmyslupre slobodu potom ľahšie vybuduje konštrukciufilmu.Gangy New Yorku ste nenakrúcali v Hollywoode...Nie, všetko sa krútilo v talianskej Cinecittá.Bolo to nesmierne rozptyľujúce, permanentnesa pohybovať medzi moderným Rímoma kulisami starého New Yorku. Človek muselvynaložiť veľa energie, aby ignoroval všetko,čo odvádzalo jeho myšlienky.Povestné je nasadenie, s akým sa vrhátedo svojich filmových úloh. Býva po skončenínakrúcania rovnako ťažké sa odpostavy odtrhnúť?Je to premena. Rozhodne nejde o jednosmernúulicu. Keď sa snažím pochopiť svojichhrdinov, musím ich vpustiť do vlastného vnútra.Do svojich myšlienok, do svojej duše.Nechcete, ale aj tak je v nich kus mágie...Možno. Navyše, či chcete alebo nie,z každého charakteru, ktorý som sa pokúšalherecky stvárniť, vo mne čosi zostalo. Už mato nezaskočí, nezatvára sa to do mňa ako doväzenia. Napokon, sám chcem, aby kúsok,,tohoiného“ vo mne zostal. Akoby som kráčalv ústrety rôznym váhaniam a cez ne k odhaľovaniuvlastného charakteru.Na rozdiel od väčšiny kolegov nejdetez filmu do filmu. Nechávate si dlhé prestávkymedzi jednotlivými projektmi.Zámerne?Netreba v tom hľadať žiadny zámer. Nikdysom sa neriadil nijakým plánom. Len čo sapre niečo nadchnem, okamžite sa vynoriapochybnosti. Akoby ma do seba vstrebalaobežná dráha iného sveta. To sa nedá zorganizovať,to sa jednoducho stane. V tomtozmysle som fatalista.Nechávate sa teda viesť šťastnou náhodou?Ak áno, tak len podvedome. Vždy som sitotiž uvedomoval, že sa musím chrániť prednutkaním, šmýkať sa z jedného projektudo druhého. Túžba hrať je vo mne stále.Nechcem však o ňu prísť, preto si ju veľmistarostlivo chránim. Je to môj spôsob, ako savenovať svojej profesii. Iní to robia inak. Každýsi musí nájsť vlastnú cestu.Ako ste objavili tú svoju?Už dávno som prišiel na to, ako chcemprežiť svoj život. A som strašne tvrdohlavý.Herecká práca vyžaduje, aby ste potlačilivlastné ja v prospech iného charakteru. Právev tom je jej príťažlivosť. O čo častejšie opúšťaherec sám seba, o to viac a dlhšie sa musípotom o svoje vlastné ja starať.Čo v scenári vás presvedčí, že si z času načas poviete: práve túto úlohu chcem hrať...To naozaj neviem. A neviem to o nič lepšieako pred tridsiatimi rokmi. Poznám len príznaky.Vzrušenie a fascinácia postavou pripomínachrípku. Z ničoho nič ju máte.Cecil Day-Lewis, váš otec, bol veľký básnik,laureát britskej ceny.Bol to úžasný človek. Celý život sa však lenťažko vyrovnával s tým, že ho podceňovala potláčal jeho otec. Nechcem, aby somvlastným deťom chýbal tak, ako mnechýbal môj otec. Ako keď vám chýbačlovek, ktorý je v skutočnosti nesmiernevzdialený. Duchom, hocistojí vedľa vás.63KULTÚRA