Otvoriť - EUROREPORT plus

FASCINÁCIA POSTAVOU JE AKO CHRÍPKA.ZRAZU JU MÁTE...Prezývajú ho chameleón. Britský herec Daniel Day-Lewis si totiž každú filmovú rolu doslova odžije. V každej je úplneiný. Každej vlastnou krvou upíše kus života. Za drámu Moja ľavá noha získal Oscara. Nezabudnuteľní sú jeho hrdinoviaz filmov Krvavá nedeľa, Posledný mohykán, V mene otca, Vek nevinnosti, Boxer či Gangy New Yorku. Patril k najžiarivejšímhviezdam tohtoročného Berlinale. Na 55. ročník medzinárodného filmového festivalu v Berlíne si prišiel prevziaťZlatú kameru – ocenenie za celoživotné dielo. A s manželkou Rebeccou Millerovou uviesť nový spoločný film The Balladof Jack & Rose. Dcéra slávneho dramatika Arthura Millera a fotografky Inge Morathovej ho režírovala, syn slávnehobritského básnika Cecila Day-Lewisa v ňom stvárnil hlavného hrdinu.Vo filme The Ballad of Jack & Rose hrátestarnúceho,,hippiesáka“, ktorý zostalsám na ostrove, kedysi patriacom komuniterovnako mysliacich vyznávačovlásky a mieru. Preskákali ste podobnúskúsenosť osobne?Nikdy som nežil v,,komúne“. Ani hippies, aniinej. Ale bol som na internáte, čo možno považovaťza podobnú skúsenosť. Bola to škola, doktorej mohli prísť aj ľudia, ktorí sa podobali namôjho filmového Jacka. Umelecká škola prebohémov z lepších rodín.Časť publika označila postavu Jacka zanepolepšiteľného idealistu, časť zasaza tvrdohlavého hlupáka. Za čo ho považujemuž, ktorý mu prepožičal svojutvár i telo?Mojou prácou nie je súdiť, ale zahrať filmovéhohrdinu tak, aby mu diváci uverili. Ale abysom neušiel od otázky, zhrniem to takto. Akniekto neustále torpéduje váš idealizmus, začnetesa brániť cynizmom. Nie, že by sa z vásstal skutočný cynik. Ale cynizmus použijeteako pancier, ktorým obložíte idealistickú časťsvojho ja, aby ste ju ochránili.Po prvý raz ste hrali pod režijnou taktovkousvojej manželky Rebeccy Millerovej,ktorá len nedávno zamenila hereckúprofesiu za réžiu. Ako klapalo manželstvona pľaci?Ešte nikdy v živote ma nikto pri nakrúcanínepreháňal tak ako Rebecca! (smiech) Alevážne. Bolo to naozaj hrozné! Nielen na pľaci,ale ani doma sa nerozprávalo o ničom inom,len o The Ballad of Jack & Rose. Nedalo sapred tým nikam ujsť. Nerád by som si tútoskúsenosť zopakoval. (smiech)S Martinom Scorsesem ste sa nebrániliopakovanej skúsenosti. Po Vekunevinnosti vás získal aj pre Gangy NewYorku. Alebo vás musel aj on veľmi presviedčať?Marty ma nemusí presviedčať o ničom.Poviem len toľko, že každému z kolegov bysom želal, aby si vyskúšali, čo znamená spolupracovaťso Scorsesem aspoň raz v živote. Aksa to niekomu podarí dva razy, ako mne, je toprivilégium, o ktoré som sa osobne nezaslúžil,ale ktorému som sa ani nesnažil vyhnúť.Aká je spolupráca so Scorsesem?Ako herec len ťažko dokážem definovať,Foto: archívv čom je jeho mágia práce s hercom. Májasnú víziu, čo chce dosiahnuť a ako sa dopracovaťk výsledku. S fokáže vytvoriť na pľaciúžasnú pohodu. Nielen medzi hercami, alev celom štábe. Vďaka svojmu veľkému zmyslupre slobodu potom ľahšie vybuduje konštrukciufilmu.Gangy New Yorku ste nenakrúcali v Hollywoode...Nie, všetko sa krútilo v talianskej Cinecittá.Bolo to nesmierne rozptyľujúce, permanentnesa pohybovať medzi moderným Rímoma kulisami starého New Yorku. Človek muselvynaložiť veľa energie, aby ignoroval všetko,čo odvádzalo jeho myšlienky.Povestné je nasadenie, s akým sa vrhátedo svojich filmových úloh. Býva po skončenínakrúcania rovnako ťažké sa odpostavy odtrhnúť?Je to premena. Rozhodne nejde o jednosmernúulicu. Keď sa snažím pochopiť svojichhrdinov, musím ich vpustiť do vlastného vnútra.Do svojich myšlienok, do svojej duše.Nechcete, ale aj tak je v nich kus mágie...Možno. Navyše, či chcete alebo nie,z každého charakteru, ktorý som sa pokúšalherecky stvárniť, vo mne čosi zostalo. Už mato nezaskočí, nezatvára sa to do mňa ako doväzenia. Napokon, sám chcem, aby kúsok,,tohoiného“ vo mne zostal. Akoby som kráčalv ústrety rôznym váhaniam a cez ne k odhaľovaniuvlastného charakteru.Na rozdiel od väčšiny kolegov nejdetez filmu do filmu. Nechávate si dlhé prestávkymedzi jednotlivými projektmi.Zámerne?Netreba v tom hľadať žiadny zámer. Nikdysom sa neriadil nijakým plánom. Len čo sapre niečo nadchnem, okamžite sa vynoriapochybnosti. Akoby ma do seba vstrebalaobežná dráha iného sveta. To sa nedá zorganizovať,to sa jednoducho stane. V tomtozmysle som fatalista.Nechávate sa teda viesť šťastnou náhodou?Ak áno, tak len podvedome. Vždy som sitotiž uvedomoval, že sa musím chrániť prednutkaním, šmýkať sa z jedného projektudo druhého. Túžba hrať je vo mne stále.Nechcem však o ňu prísť, preto si ju veľmistarostlivo chránim. Je to môj spôsob, ako savenovať svojej profesii. Iní to robia inak. Každýsi musí nájsť vlastnú cestu.Ako ste objavili tú svoju?Už dávno som prišiel na to, ako chcemprežiť svoj život. A som strašne tvrdohlavý.Herecká práca vyžaduje, aby ste potlačilivlastné ja v prospech iného charakteru. Právev tom je jej príťažlivosť. O čo častejšie opúšťaherec sám seba, o to viac a dlhšie sa musípotom o svoje vlastné ja starať.Čo v scenári vás presvedčí, že si z času načas poviete: práve túto úlohu chcem hrať...To naozaj neviem. A neviem to o nič lepšieako pred tridsiatimi rokmi. Poznám len príznaky.Vzrušenie a fascinácia postavou pripomínachrípku. Z ničoho nič ju máte.Cecil Day-Lewis, váš otec, bol veľký básnik,laureát britskej ceny.Bol to úžasný človek. Celý život sa však lenťažko vyrovnával s tým, že ho podceňovala potláčal jeho otec. Nechcem, aby somvlastným deťom chýbal tak, ako mnechýbal môj otec. Ako keď vám chýbačlovek, ktorý je v skutočnosti nesmiernevzdialený. Duchom, hocistojí vedľa vás.63KULTÚRA