Otvoriť - EUROREPORT plus

TURECKO, ÚSTAVA JEDEN BOJMICHAL HAVRAN ML. ŠTRASBURGKOMENTÁRFoto: archívEurópsky summit odporučil koncom minuléhoroka otvoriť vstupné rokovania s Tureckom.Šéfovia vlád a štátov sa po náročných rokovaniachv Bruseli dohodli, že budú voči Ankareuplatňovať iba kodanské politické kritériá.Odmietli tak najtvrdších odporcov integrácieTurecka, ktorí už takmer rok dávajú Európanomlekcie z histórie ich civilizácie, náboženstvaa kultúry. S obľubou sa ujal historickýargument obsadenia Konštantínopolu 29.mája 1453 Otomanmi. Kazatelia európskejcivilizácie ako náboženskej entity, ktorá sakonštituovala predovšetkým voči tureckémutlaku, nezabudnú pripomenúť turecké obliehaniaViedne z roku 1529 a 1683.Medzisúčasnými priateľmi kresťanského Orientu,konštatínopolského patriarchátu a ortodoxieje dnes väčšina tých, ktorí by chceli zabudnúťna obdobie predchádzajúce poslednémupádu Konštantínovho mesta. Byzantskú ríšurozložili teologické spory z Rímom, ktoré viedlizačiatkom tisícročia k dodnes neprekonanejschizme o pôvode Ducha svätého. Teologicképohŕdanie kresťanským Orientom umožnilolatinským kresťanom mesto v 1204 obsadiťa urobiť z neho na necelých 60 rokov vazalaVýchodu. Ak teda pripomínajú odporcoviadnešnej integrácie Turecka do Európskej úniehistorické bitky o Zlatý Roh a viedenské predmestia,nemali by zabúdať na to, že Byzanciu,podobne ako neskôr poľsko-nemecko-rakúskukoalíciu, oslabovala predovšetkým neprehľadnáa arogantná politika historického Západu.Hlásiť sa k tradíciám je chvályhodné, vidieťv ich konzervatívne a ustrašenom dodržiavaníje však smiešne. Ak majú tí, ktorí Ankaru dnesodmietajú pocit, že Európania sa dopúšťajúzrady voči vlastnej histórii, nech na takútoargumentáciu aspoň nepoužívajú prípadyGrécka alebo Cypru. Rovnako sa im totiž môžestať, že im Turci pripomenú, ako im nenávistnáteologická interpretácia latinského Západua opovrhnutie, ktoré prechovávali spolu s cisárskymzápasom voči Byzancii, zjednodušilizmocniť sa mesta. Len ťažko odkážeme cez náboženskéa kultúrne požiadaviek voči Ankarenapraviť to, čomu sme sami pred storočiaminapomohli. Turecko dostalo prísne podmienky,ktoré sa mu pravdepodobne nepodarí splniť.Európania však už neraz dokázali, že medziich tradície patrí aj historická spravodlivosťa vernosť spoločným hodnotám, ktoré im kážunehodnotiť iných podľa náboženských alebokultúrnych zvykov.Európsky parlament schválil text európskejústavy. Proti boli tradiční odporcovia Bruseluz Veľkej Británie, Poľska a Čiech. Zatiaľ čoBriti ústavu odmietajú z historického dôvodu,pretože ako jedni z mála na svete okrem MagnyCharty žiadny podobný dokument nemajú,Česi a Poliaci sa hlasovaním zahrali na bojovníkovproti supercentralizovanému nadnárodnémucelku. V skutočnosti ide o kompromisnýtext, ktorý Tony Blair dokázal zjednodušiť nadohodu ad minimum o elementárnom fungovaníEÚ. Voľba Európskeho parlamentu jeiba politickým signálom, no jej výsledok môže,ak bude správne použitý, zohrať významnúúlohu v národných kampaniach počas ratifikácieústavy. Európsky parlament na druhejstrane precenil svoju úlohu. Poslanci aj jehopredstavitelia vedia, s akým nezáujmom saich práca v členských krajinách stretáva.Apatia voči rozhodnutiam EP je daná nielenjeho obmedzenou agendou, ale aj sabotérskoupolitikou členských štátov, ktoré ho uždnes považujú za príliš silný. Naposledy došloku konfliktu medzi radou Európskou únioua Európskym parlamentom v čase hlasovaniao Barrosovej Európskej komisii, keď Európskyparlament odmietol talianskeho dezignovanéhokomisára Rocca Buttiglioneho. Barrosozačal nátlakové turné po hlavných mestách,s cieľom nájsť podporu kabinetov pred novýmhlasovaním. Výsledkom boli nemiestnetelefonáty jednotlivých premiérov národnýmposlancom, v ktorých ich vyzývali k národnejposlušnosti. Niektorí zúrivejší dokonca navrhovalirozpustenie EP, ktorý si dovolil postaviťsa proti rozhodnutiu rady EÚ o zostaveníEurópskej komisie.Je preto logické, že EP hlasoval za ústavu,ktorá mu dáva viac právomocí a stavia hov rozhodovaní bližšie k rade. Podobne akos Tureckom existuje aj v otázke Európskej ústavydebata o koreňoch, odkazoch a tradíciách.Tie isté tradície, ktoré nám podľa jeho kritikovzabraňujú integrovať Turecko, sú dôvodomna odmietnutie ústavy. Etnicko-národná víziakresťanstva prežíva v Európe renesanciu. Nebezpečnúmyšlienku národného štátu stavianad všetko a ničí tak vlastný odkaz, ktorý bolpôvodne univerzálny. Kampaň proti ústavea Turecku prináša otázku k akým civilizačnýmtradíciám sa hlásia politické sily v Európskejúnii? Počúvajúc niektorých poslancov EP, alebopolitikov, sa dnes zdá, že Európa spáchalakultúrnu samovraždu a dobrovoľne opúšťanáboženskú identitu, ktorá ju dodnes chránilapred „dekadenciou“. V skutočnosti však takátoEurópa nikdy neexistovala. Definitívne trebapovedať, že prijatie kresťanstva nezjemnilonaše mravy, neskvalitnilo našu politickú kultúru,neodstránilo korupciu ani zločin. Prijatiekresťanstva dalo našim spoločnostiam novúperspektívu v histórii, preorientovalo čas z cyklickéhona uzavretý a dalo ľudstvu prísľub,z ktorého sa zrodila teológia nádeje. Kresťanstvovyslobodilo človeka, a nie iba Európana,z mytologického zovretia, no nedokázalo hozmeniť. Vrahovia cisára Caesara neboli fundamentálneodlišní od travičov na pápežskomdvore Mediciovcov. Hovoriť preto, že prijatiekrajiny akou je Turecko ohrozuje našu vieru, jedôkazom malosti. Existuje dokonca podozreniez politického zápasu o charakter spoločenstvaEurópanov, ktorý už počas predchádzajúcichstoročí používa ako najúčinnejší nástroj strachzo straty identity . Viera vo večný život, všaknie je textom ústavy ohrozená, rovnako, ako juneohrozujú milióny tureckých moslimov. Úvahyo sexualite, morálke pripomínajú, že v Európednes v otázke spoločných hodnôt stojí jednajediná pred ostatnými, tak ako ju v 17. storočísformuloval John Locke: Domnievam saže, predovšetkým treba oddeliť záležitostiverejné od náboženských a žemedzi cirkvou a štátom musia byťstanovené jasné hranice.59