OSOBNOSTINEDOCEŇUJEME VÝZNAMOBČIANSKEJ SLOBODYProfesor Ing. Dr.h.c. Anton Blažej, DrSc., dekan Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity AlexandraDubčeka v Trenčíne je významným slovenským vedcom a vysokoškolským pedagógom a istý čas pôsobil aj vo významnýchpolitických funkciách. Aj v seniorskom veku doslova hýri novými nápadmi a iniciatívami a svojou pracovitosťoua dynamickosťou môže slúžiť ako príklad mladej generácii. Prítomnosť profesora Antona Blažeja na 10. pamätnýchdňoch Alexandra Dubčeka v Uhrovci využil Miroslav Janek, aby ho požiadal o odpovede na niekoľko otázok z problematikyvzdelávania, ako aj o jeho osobnú spomienku na Alexandra Dubčeka.Ako niekdajší dlhoročný rektor Slovenskejvysokej školy technickej v Bratislaveste sa už na začiatku 80. rokov zamýšľalinad efektívnosťou a modernizáciouvysokoškolského študijného procesu.Čo sa z vašich vízií podarilo v priebehunasledujúcich rokov uskutočniť?Je pravdou, že takmer pred 25 rokmi namedzinárodnej konferencii o inžinierskomštúdiu som v úvodnom referáte hovoril o víziiinžinierskeho štúdia pre 21. storočie, kde somformuloval, že sa nahradí priamy kontaktučiteľ a študent v tradičnej posluchárni televíznymprenosom zo štúdia (laboratória)vysokej školy či už na internát alebo na bytštudentom. Dnes je to e-learning pomocouinternetu a vytvárajú sa virtuálne triedypriestorovo neohraničené. Nastane v podstatekonvergencia počítača a televízie a budemožno prednášať virtuálnej „globálnej“triede, prístupnej a otvorenej každému, ktobude mať technické prostriedky a zvládnepočítačovú gramotnosť kdekoľvek na Zemi.U nás na Trenčianskej univerzite AlexandraDubčeka, ako i na Fakulte sociálno-ekonomickýchvzťahov sa orientujeme na e-learningovéformy štúdia.Čo sa v našom školstve zmenilo zaposledných pätnásť rokov k lepšiemua kde pozorujete nedostatky či problémy,ktoré by sa mali riešiť?Zmenilo sa mnoho. Všetky typy bývalýchvysokých škôl majú charakter univerzít. Zvýšilsa počet študentov. V bývalom systéme prevládalitechnické odbory – inžinierske štúdiumviac ako 50%, kým teraz prevládajú ekonomickéa humanitné odbory, zatiaľ čo o inžinierskeodbory a technické vzdelanie je malý záujem.Zaviedlo sa trojstupňové štúdium – bakalárske,magisterské (respektíve inžinierske)a doktorandské. Pri klasifikácii vedomostí savytvoril kreditný systém, čo znamená, že pripostupe z ročníka do ročníka stačí dosiahnuťurčitý počet kreditov a ostatné skúšky si môžeštudent preniesť do vyššieho ročníka (takžeročník neopakuje.) Správcom študijných odborovje ministerstvo školstva a vysoké školy ponúkajúštudijné programy v rámci študijnéhoodboru, ktorý musí byť akreditovaný. Pre akreditáciusa musí dosiahnuť určitá kvalifikačnáštruktúra učiteľov a adekvátna vedecko--výskumná činnosť. Akreditáciu študijnýchprogramov posudzujú vybraníodborníci v rámci pracovných skupína každú akreditáciu študijných64Foto: archívprogramov schvaľuje Akreditačná komisia jemenovaná slovenskou vládou.Štúdium na slovenských univerzitáchzasiahla priemernosť, cieľom študentov je„urobiť“ skúšky. Postráda sa rozvoj tvorivejinvencie, intelektuálnej zručnosti a snahydosahovať nadpriemerné výsledky. Je tendenciav rámci tzv. Bolonskej deklarácievytvoriť jednotný európsky a postupnesvetový priestor pre vzdelávanie. Procesglobalizácie stiera hranice medzi národnýmiuniverzitami a študent môže prechádzaťz univerzity na univerzitu v rámci EÚ a postupnev rámci sveta. Univerzity sa stávajúotvorené inštitúcie, garantmi udržateľnéhorozvoja, centrami vedy, informácii, vzdelávaniaa kultúry.Je plánovaná reforma vysokoškolskéhoštúdia dobre a komplexne pripravenáa môže jednoznačne priniesť len pozitívnevýsledky? Alebo je založená aj nanesprávnych premisách a na chybnýchvýchodiskách?Vzdelanie jednotlivca a systém celoživotnéhovzdelávania sú predpoklady úspešnéhorozvoja našej spoločnosti. Otázka úrovnevzdelania, úrovne vedy sa nemôže len proklamovať,ale vláda, parlament, politickéstrany ju musia aktívne podporovať a hlavnei prioritne financovať, aby sa vytvorili reálnepredpoklady pre realizáciu na vede založenejspoločnosti (science based society).Mohli by ste vo veľkej skratke priblížiťobsahovú náplň štúdia na vašej fakultesociálno-ekonomických vzťahov? Akésociálne a ekonomické teórie sa na nejvyučujú a akým dávate vy osobne prednosť- liberálnejším či skôr sociálnejšieorientovaným s cieľom zdôrazniť princípsolidarity v spoločensko-ekonomickomživote?Naša univerzita v Trenčíne i naša Fakultasociálno-ekonomických vzťahov sú relatívnemladé inštitúcie, založené v roku 1997.Výhoda je, že nie sú zaťažené tradíciou, súprístupné a veľmi adaptabilné novým smeroma trendom, vyplývajúcich z dynamiky sociálno-ekonomickéhorozvoja. Naša fakulta saorientuje na výchovu odborníkov vo verejnejspráve a v oblasti ľudských zdrojov a personálnehomanažmentu sme jedinou fakultouv SR, ktorá vychováva odborníkov pre manažmentľudských zdrojov. Keď posilníme ešteoblasť environmentálnej výchovy, tak našafakulta bude mať profil Fakulty udržateľnéhorozvoja, čo znamená, že bude vychovávať odborníkovpre kvalitatívne novú oblasť rozvojaľudskej civilizácie smerom k udržateľnémuekonomickému, sociálnemu a environmentálnemurozvoju ako jediná fakulta tohto typunielen v SR, ale i v Európe.Ja osobne nepodporujem kurz smeromk neoliberalizmu. Takáto politika prinášanegatívny dôsledok pre občana, keď štát postupnestráca sociálnu funkciu. Ekonomickýrozvoj má slúžiť sociálnemu rozvoju nielenjednotlivca – vlastníka fixného alebo finančnéhokapitálu, ale sociálnemu rozvoju každéhoobčana, celej spoločnosti. Preto ekonomickéteórie i ekonomika ako celok musia plniťi sociálne funkcie a z týchto dôvodov osobnepodporujem sociálne orientovanú ekonomiku,nie však sociálne zneužívanie funkcie štátu.Je čas preniesť sa teraz o pätnásť rokovdozadu, do jesene roku 1989. Vtedyste boli nielen rektorom SVŠT, ale ajpolitikom – poslancom Federálnehozhromaždenia a predsedom Snemovnenárodov vtedajšieho celoštátneho československéhoparlamentu. Ako si dnesspomínate na novembrové dni?Ja som prakticky jeseň historického roku1989 prežil v Prahe. Bol som skutočne v tomobdobí viac politikom v Prahe (predsedomSnemovne národov Federálneho zhromaždenia)ako rektorom a vysokoškolským učiteľomna bývalej Slovenskej vysokej škole technickej
(SVŠT), terajšej Slovenskej technickej univerzitev Bratislave. Prežíval som novembera ponovembrové udalosti skutočne v centrediania – v Prahe.Dnes, keď spätne pri 15. výročí pádusocialistického štátu, ktorý sa začal 17.novembrom 1989, spomínam si na tentopolitický a spoločenský pohyb a počúvamdiskusie angažovaných členov Občianskehofóra v ČR i Verejnosti proti násiliu v SR,pripomínam si početné ilúzie a naivné predstavyo očakávaných radikálnych zmenáchv kvalite života po zmene politického a ekonomicko-sociálnehosystému.Práve pri príležitosti 15. výročia 17. novembra1989 sa mnoho diskutovalo o životnejúrovni a sociálnych istotách radovýchobčanov v oboch ekonomicko-sociálnychsystémoch. Takmer polovica respondentovv rôznych typoch prieskumov vyjadrovalanespokojnosť z hľadiska súčasnej životnejúrovne, sociálnych istôt a sociálnej politiky,ktorá postihuje veľkú sociálnu skupinu obyvateľov,hlavne však dôchodcov a nezamestnaných.Relatívne silná tendencia a orientáciaa neoliberalistické prístupy vlády k celémuradu sociálnych opatrení nie je tým najvhodnejšíma najpožadovanejším riešením. Mnohíobčania nedoceňujú občiansku slobodua demokratizáciu, ktorá sa zmenou politickéhosystému dosiahla, ale hodnotia lenbezprostredne sociálny dopad na ich životnúúroveň. To je príčinou nespokojnosti a výhradbez politického hľadiska.nebol pripravený jazykovo ani vzdelaním prediplomatické služby. Navyše veľvyslanci bývalýchsocialistických krajín ho „ignorovali“a rovnako diplomati západných krajín honeakceptovali. Rektorom univerzity v Ankarebol veľmi známy lekár, mal veľkú odbornúi spoločenskú autoritu v Ankare i Turecku.Na počesť mojej návštevy zorganizoval veľkúrecepciu a dohovorili sme sa, že pozve diplomatickýzbor a ja A. Dubčeka a zoznámimho s diplomatmi a vybranými osobnosťamiTurecka. Tak sa mi vlastne podarilo uviesťA. Dubčeka do politických a diplomatickýchulici v Bratislave o tomto zámere, s ktorýmsúhlasil, aby som potom s ním spolupracovalako predseda Snemovne národov až donových volieb.Ktorýsi mysliteľ povedal, že najlepšieuctievanie hrdinov je byť hrdinom sám.Alexander Dubček je časovo poslednýmv slede hviezdnej štvorice slovenskýchštátnikov – Štúr, Štefánik, Hodža Dubček...Aké jeho vlastnosti by si mala zobraťako vzor dnešná mladá generáciaa v čom môže slúžiť ako príklad?OSOBNOSTIS Alexandrom Dubčekom ste sa poznaliuž dlhšie pred rokom 1968 apo vyšedvadsiatich rokoch, mal opäť vstúpiť dopolitického života Československa akojeden z hlavných lídrov. Aké boli vašekontakty a stretnutia s ním v tom čase?A ako to bolo s jeho kandidatúrou naprezidenta Československa?Poznal som ho už dávno pred rokom 1989,keď pôsobil ako politický funkcionár v Trenčíne.Nakoľko pochádzam s tohto regiónu,poznal som Alexandra Dubčeka ako tajomníkaÚV KSS, bol som ako hosť na zasadnutíÚV KSČ v decembri 1967, keď vystúpil veľmikriticky proti generálnemu tajomníkovi ÚVKSČ A. Novotnému, proti metódam a štýluvtedajšej práce strany, proti kríze v spoločnosti.A Dubček preukázal nesmiernuodvahu, statočnosť a vnútornú silu, pretoževeľmi mnoho riskoval. Plénum bolo prerušenépred vianočnými sviatkami a pokračovalov januári 1968, keď sa odvolal A. Novotnýa bol zvolený za generálneho tajomníka ÚVKSČ A. Dubček. To prinieslo veľké občianskenadšenie, spontánnu podporu a úprimnésympatie, prejavované A. Dubčekovi, ktorýsi získal úctu v strane i v spoločnosti. Všetkosa skončilo vstupom spojeneckých vojskVaršavskej zmluvy do ČSSR. Pre neho to malotragické dôsledky a na obdobie dvoch desaťročísa stal „domácim väzňom“ vo vlastnomštáte. Zhodou okolnosti som sa s ním stretolv hlavnom meste Turecka Ankare, keď tukrátko pôsobil ako veľvyslanec ČSSR v Turecku.Bolo to pre neho zložité obdobie, pretožekruhov v Ankare. Strávil som s ním celý týždeňa mnohým nie je známe, že v podstatez Ankary „ušiel“ v maďarskom lietadle, kdeho jeden z pilotov spoznal a v Budapešti naletisku ho už čakala naša bezpečnosť. Týmsa skončila diplomatická dráha A. Dubčekaa nastala etapa jeho dlhoročného „domácehoväzenia“.V roku mal v roku 1989 A. Dubček významnevstúpiť do politiky ako kandidát na funkciuprezidenta Československa, podporovalo hoObčianske fórum i Verejnosť proti násiliu.Údajne však došlo k dohode medzi VPN a OF,že do volieb bude v tejto funkcii Havel a až povoľbách uvoľní miesto A. Dubčekovi.Treba povedať, že A. Dubčeka nepodporovalani M. Gorbačov (intervenoval v Dubčekovneprospech sovietsky veľvyslanecv Prahe). Napriek tomu, že celá Praha bolapolepená nápismi „Dubček na Hrad“, tak ceznoc sa to zmenilo na „Havel na Hrad“.Vo Federálnom zhromaždení bol to Klubkomunistických poslancov, ktorý navrhol A.Dubčeka oficiálne za predsedu FZ ČSSR a jaosobne som ho informoval počas vianočnýchsviatkov v jeho rodinnom dome na MišíkovejBol, je a zostane vzorom čestného a statočnéhočloveka, ktorý v kritických chvíľachpreukázal osobné i občianske hrdinstvo,statočnosť a prirodzenú inteligenciu. Preto sizískal úctu, obdiv a uznanie, bohužiaľ, viacv zahraničí ako doma. Skutočne oprávneneste ho zaradili medzi štyri najvýznamnejšieslovenské osobnosti .Preto si myslím, že bude žiadúce i na našejuniverzite, ktorá nesie jeho meno, zriadiť izbuA. Dubčeka a v predmete politológia zaviesťprednášky o jeho živote a diele.Na besede v Nitre jedna zo študentiekpoložila otázku, prečo je AlexanderDubček známejší a uznávanejší viacv cudzine než v jeho rodnej krajine?Je to skutočne nenormálna situácia, keď A.Dubček je viac hodnotený ako európsky politik,vysoko uznávaný v zahraničí a nedocenenýv Slovenskej republike. Zrejme to vyplývaz mentality slovenského národa, jehopocitu malosti a nedostatku poznaniavlastnej histórie, vlastných osobností,z nedostatku národnej hrdosti,sebavedomia a sebadôvery.65