Na úvod - Ústav pamäti národa

Pamätajme
aj na pozitívne
stránky života
Mons. František Tondra,
spišský diecézny biskup
Ústav pamäti národa sa zverejnením zväzkov
ŠtB zapísal vo vnímaní verejnosti akoby vynášal na
"svetlo Božie" len negatívne predstavy a ich správanie
sa v istom úseku slovenských dejín. V pamäti
národa však majú ostať skôr pozitívnej postavy
a ich správanie sa. Tak ako v osobnom živote
treba vyzdvihovať a uchovávať v pamäti pozitívne
udalosti a na negatívne zabúdať, podobne je to aj
v spoločenskom živote.
Je veľa pozitívnych osobností ktoré si treba
uchovávať v pamäti a ktorých odkaz slúži na budovanie
osobných a spoločenských hodnôt.
Jednou z nich bol v posledných desaťročiach
aj pápež Ján Pavol II. Hoci nebol Slovák, ani nebol
priamo zainteresovaný do slovenských dejín,
predsa ovplyvnil ich vývoj a hlboko sa zapísal do
pamäti slovenského národa. Verím, že nielen
súčasníkov. Je úlohou Ústavu pamäti národa, aby
to považoval za svoju vec, čo touto publikáciou aj
robí.
Karol Wojtyła ako krakovský arcibiskup a neskôr
kardinál, veľmi živo sledoval politickú a náboženskú
situáciu na Slovensku, kde bol náboženský
útlak za komunizmu oveľa silnejší ako
v Poľsku. Nebol to len záujem, ale aj účinná pomoc.
Podporoval podzemnú cirkev, vysviacal kňazov,
najmä rehoľných, ktorí sa tajne pripravovali
na kňazstvo v podzemných komunitách. Mnohí
z činiteľov podzemnej cirkvi hľadali u neho radu
a usmernenie.
Keď sa stal pápežom, mal možnosť pred celým
svetom poukazovať na rafinovanosť komunistických
praktík. Naučil Západ čítať komunistické
dohody a deklarácie aj "medzi riadkami", to znamená
vnímať myslenie a diplomaciu komunistických
politikov. Slová ako sloboda, demokracia,
náboženská sloboda, slobodné voľby, moc ľudu,
mier, oslobodzovacie hnutie národov tretieho sveta
a mnohé iné, mali v komunistickom kontexte
celkom iný význam ako ich gramatické znenie.
Kto nepoznal komunizmus z vnútra, zvonku ho poznať
nemohol. Svet mal šťastie, že dostal pápeža,
ktorý to dobre poznal a vnímal. A mal odvahu otvoriť
mu oči. To sa aj stalo. Tak sa Ján Pavol II. pričinil
obrovskou mierou o pád komunizmu v strednej
a východnej Európe. Tá začala dýchať obidvoma
dielmi pľúc jedného kontinentu. Sú to slová krásnej
perspektívy, aká sa začala rysovať po rozpade
komunistického bloku v Európe.
Ako pápež prejavil osobitný vzťah k Slovensku.
Zariadil, aby boli čím skôr po páde totality obsadené
diecézy biskupmi, aby bola zriadená, vtedy
ešte Konferencia biskupov Československa,
ale s dvomi skupinami, osobitne českých a osobitne
slovenských biskupov. V apríli 1990 navštívil
Bratislavu, v júli 1995 viaceré miesta, podobne aj
v septembri roku 2003.
Dvakrát sme ako biskupi boli u neho na návšteve,
nazvanej Ad Limina, kde s ním každý biskup
rozprával osobne. Udivoval ma svojou znalosťou
pomerov na Slovensku, hoci mal na starosti Cirkev
na celom svete.
O zomrelých pápežoch sa zvykne hovoriť „blahej
pamäti“. Myslím, že si to Ján Pavol II. osobitne
zaslúži aj od nás, Slovákov.
ZZaa JJáánnoomm PPaavvlloomm IIII..