Na úvod - Ústav pamäti národa

Apendix
Kláštor redemptoristov v
Podolinci, kde bol
centralizačný kláštor-väznica
rehoľníkov v Akcii K.
Zdroj: Archív ÚPN.
( 92 )
PAMÄŤ NÁRODA
Na čele „kláštora“ bol politický vedúci, pomáhali
mu dvaja väzenskí odborníci. Rehoľníkov
v kláštore evidovala ŠtB, strážili ich príslušníci ZNB
napríklad aj s dvomi ľahkými guľometmi, po príchode
transportu mali byť zapísaní do kartotéky a denne
museli počúvať 15-minútovú politickú aktualitu
(okrem iných školení po pracovnej dobe).
Napriek týmto opatreniam sa darilo z Podolínca
utekať. Napríklad salezián don Ernest Macák
takto prichádzal medzi novicov na stavbu Priehrady
mládeže a do „preškolováku“ do Kostolnej,
cez faru v Šenkviciach a tamojšieho kaplána Titusa
Zemana tajne posielali saleziánskych novicov
na štúdium a formáciu do Rakúska a ďalej. Tajne
sa potom vracal do Podolínca.
Po viacerých útekoch sa sprísnila ostraha
v Podolínci. 2. augusta 1950 pribudli rady ostnatého
drôtu a nočné osvetlenie. Príbuzní rehoľníkov
boli vytlačení preč od kláštora, keď sa nahnevane
domáhali stretnutia s nimi.
V útrobách centralizačných kláštorov však
pokračovalo štúdium, skladali sa sľuby, vysluhovali
sa sviatosti, prebiehali jednotlivé rádové formácie.
Jedným z hlavných cieľov komunistického režimu
bolo roztrhnúť prirodzené rehoľné puto medzi
pátrami a novicmi, čakateľmi. Tak chceli nechať
„vystarnúť“ a vymrieť rehoľné komunity. Keď
novici nechceli dobrovoľne podpisovať vystúpenie
z reholí a odchádzať domov, rozhodlo sa, že budú
preškoľovaní, ideologicky prevychovávaní a
prácou na stavbe Priehrady mládeže donucovaní
vzdať sa svojej viery a plánov na duchovný život.
Preškoľovacie kláštory boli v Kostolnej pri Trenčíne,
Malackách, Pezinku a Belušských Slatinách.
Po ukončení Akcie K2 sa ocitlo v Podolínci
463 novicov a klerikov. Do Kostolnej a na výstavbu
Priehrady mládeže začali z Podolínca vysielať
od 26. apríla turnusy novicov a klerikov. V štyroch
turnusoch ich absolvovalo a pracovalo 341
chlapcov v čase do 9. augusta 1950. Potom ich
posielali domov alebo niekoľkých, ktorí „nezvládli“
preškoľovanie, ešte na „vyšší preškoľovací kurz“
do kláštora kapucínov v Pezinku. Tamojší kárny
kláštor bol už od konca apríla 1950 presťahovaný
do Báču.
V samotnej Kostolnej, v bývalom redemptoristickom
kláštore, nebol až taký tvrdý režim.
„Chovanci“ – klerici a novici sa zúčastňovali omší,
litánií, mali čas na duchovné zdokonaľovanie a tí
saleziánski polotajne za prítomnosti rehoľného
kňaza skladali aj rehoľné sľuby.
Od konca roka 1950 sa Podolínec stal jediným
centralizačným kláštorom-väznicou. Ostatné
zanikli (Sv. Beňadik 8. júna 1951) alebo do nich
deportovali rehoľné sestričky, ktoré komunisti
spolu s ich kláštormi likvidovali v auguste 1950
v Akcii R.
V Podolínci pokračovalo preškoľovanie v duchu
marxizmu-leninizmu, stretalo sa s logickým
opovrhovaním alebo humorom zo strany rehoľníkov,
niektorí sa snažili diskutovať a oponovať. Vedenie
stále tlačilo najmä na mladších rehoľníkov,
aby podpisovali dobrovoľné vystúpenie z rehole,
za čo im sľubovali odchod domov. Na druhej strane
pomyselnej barikády však pokračoval v medziach
možného rehoľný život: rehoľné formovanie
sa, štúdium, skladanie sľubov, pobožnosti, vysluhovanie
sviatostí.
Po 4. máji bolo v Podolínci 650 internovaných.
Do 5. septembra ich počet klesol na 140.
Na preškoľovanie totiž posielali aj starších rehoľníkov,
a to do kláštorov v Malackách, Pezinku,
114 teológov poslali na 40-mesačnú vojenčinu do
PTP. 7. septembra previezli „reakčných“ z Báča
do Podolínca, siedmich zo Sv. Beňadika a zo
spomenutých 140 domácich „vyreakčnili“ ďalších,
takže skupinka nepreškoliteľných sa rozrástla na
92. Pre nich zriadili kárny kláštor (časť kláštora
Podolínec) ako Podolínec I a zvyšných 91 rehoľníkov
tvorilo naďalej osadenstvo miernejšieho
centralizačného kláštora – Podolínec II. Tým vlastne
zanikol kláštor v Báči ako kárny (7. septembra
1950). Režim v ňom bol podobný, ba tvrdší ako
v Podolínci.
Od jesene 1950 sa postupne menili počty
i zámer existencie kláštora-väznice v Podolínci. Na
Vianoce 1950 tu bolo okolo stovky rehoľníkov,
v januári 1951 poslali ďalších 35 na preškolenie
do Malaciek.
ŠtB v tom čase spolupracovala so zmocnencom
SlovÚC v kláštore - väznici na rôznych perzekúciách
rehoľníkov – sledovanie, vyšetrovanie,
strpčovanie života.
V prvom štvrťroku 1951 podolínsky a svätobeňadický
kláštor dostávajú čoraz viac izolačný
charakter. V prvom bolo stále 185 najodolnejších
rehoľníkov, v druhom 105. V Belušských Slatinách
v charitnom opatrovaní ďalších 43. Spolu
teda stále 333 nepriateľov režimu. Čo s nimi?