Na úvod - Ústav pamäti národa
Na úvod - Ústav pamäti národa
Na úvod - Ústav pamäti národa
You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
Koniec rehoľníkov na Slovensku<br />
SlovÚC preto vypracoval ďalšiu analýzu, v ktorej<br />
konštatoval, že vo všetkých troch akciách K<br />
bolo zvezených, sústredených a akokoľvek manipulovaných<br />
1.002 rehoľníkov. Skoro na 100%<br />
teda zlikvidovali pôvodný počet 1.019 rehoľníkov<br />
z obdobia plánovania Akcie K. <strong>Na</strong>plánovali, že vtedy<br />
už zlúčený Podolínec I a II bude kárnym kláštorom<br />
pod správou ZNB, kláštor v Mučeníkoch<br />
prevýchovný. Sv. Beňadik mal byť akýsi „stredný“<br />
kláštor – táto myšlienka sa však nerealizovala.<br />
Medzitým sa v Podolínci zbavili 33 rehoľníkov<br />
odvezením do kláštora v Čechách a 60 odišlo<br />
na stavbu priehrady v Klíčave v Čechách. Vykoreňovanie<br />
pokračuje.<br />
Pokračovalo aj kádrovanie v kláštore. V hlasovaní,<br />
kto je „za mier“, zo 140 internovaných bolo<br />
„za“ len 11, a tak mala prešovská krajská ŠtB<br />
plné ruky práce s vyšetrovaním.<br />
V auguste 1951 sa KV KSS v Prešove zaoberal<br />
situáciou v Podolínci a poslal žiadosť ÚV<br />
KSS o vyvezenie zvyšných rehoľníkov do Čiech.<br />
Stále pretrvávala obava z vplyvu ich sústredenia a<br />
utrpenia na nábožný ľud v okolí Podolínca i na<br />
Slovensku.<br />
SlovÚC prikročil k poslednému riešeniu ich<br />
situácie. V septembri poslali ďalších 31 na vojenčinu<br />
k PTP. Zo všetkých bolo 65 označených za<br />
reakčných, 62 za ovplyvniteľných, 47 gréckokatolíckych<br />
kňazov, ktorí odmietli pravoslavizáciu v komunistickej<br />
Akcii P, 15 rehoľníkov, vhodných podľa<br />
vedenia kláštora-väznice do duchovnej správy<br />
a 25 navrhovali do charity alebo poslať k rodinám.<br />
29. októbra padla posledná verzia „konečného<br />
riešenia“ existencie rehoľníkov - tejto „škvrny“<br />
na mladej ľudovodemokratickej tvári komunistami<br />
ovládaného Československa. Tridsaťsedem<br />
najpevnejších vo viere a svojej reguli malo byť vyvezených<br />
do Čiech do kárneho kláštora, podobne<br />
10 viere a Rímu najvernejších gréckokatolíckych<br />
kňazov, 81 rehoľníkov malo byť deportovaných do<br />
centralizačného kláštora v Čechách, 39 gréckokatolíckych<br />
kňazov spolu s rodinami vyvezených<br />
na práce do Čiech, 7 rehoľníkov na pracovnú brigádu<br />
do Čiech, 21 malo skončiť v charitnej opatere<br />
na Slovensku a 19 kňazov malo ísť na ďalšie<br />
preškoľovanie do kláštora v Mučeníkoch. V rukách<br />
ŠtB však zostali ešte piati rehoľníci.<br />
V novembri a začiatkom decembra 1951<br />
prebehli ešte posledné úpravy tohto posledného<br />
úderu, plán sa zrealizoval a Podolínec stíchol.<br />
Vykorenenie a zdecimovanie identity bezmála<br />
tisícky slovenských rehoľníkov sa akoby naplnilo.<br />
Stáročná historická klenotnica kresťanskej duchovnosti<br />
Slovenska a Československa bola na<br />
prvý pohľad zničená totalitným a ateistickým reži-<br />
mom. Od prvého úderu v noci na 14. apríla 1950<br />
uplynulo vyše roka a pol. Koncentračný kláštor–väznicu<br />
v Podolínci, bývalý slávny redemptoristický<br />
kláštor, zavreli 11. decembra 1951.<br />
<strong>Na</strong> ruinách reholí<br />
PAMÄŤ NÁRODA Apendix<br />
V roku 1952 sa dokonala krížová cesta mužských<br />
reholí na Slovensku (medzitým v Akcii R<br />
boli zrušené ženské kláštory – o tom v budúcnosti).<br />
Mužské rehole mali byť ponechané na vymretie<br />
a zabudnutie – bez slobodných komunít,<br />
kláštorov, novicov, náboženskej slobody, literatúry,<br />
možnosti apoštolátu a duchovného života. Aj<br />
keď silne zranené, predsa len dýchali – za múrmi<br />
kláštorov-väzení, na úteku, v zahraničí, v modlitbách,<br />
obetách a v náhradnej provizórnej, ale<br />
predsa len žijúcej formácii Ducha.<br />
V roku 1950 mužské rehole u nás neboli<br />
zrušené de iure, ale de facto. Bola im totiž „len“<br />
právne pozastavená činnosť, no nik z pohlavárov<br />
režimu nerátal s obnovením stavu pred „barbarskou<br />
nocou“. Dôkazom toho bolo, že opustené<br />
budovy kláštorov začali dostávať rôzne „socialistické“<br />
organizácie.<br />
Zinventarizovaný majetok kláštorov pripadol<br />
po 31. máji 1950 Slovenskému náboženskému<br />
fondu.<br />
Knižnice sa mali zviezť do kláštora tešiteľov<br />
v Bratislave a neskôr ich mala spolu s archívmi<br />
reholí prevziať Univerzitná knižnica v Bratislave.<br />
Peniaze sa mali ukladať na zvláštnom účte Slovenského<br />
náboženského fondu. Potraviny mal odkúpiť<br />
vyživovací referát príslušného ONV. Omšové<br />
víno malo prevziať Slovenské chrámové družstvo<br />
v Bratislave. Dopravné prostriedky, stroje, prístroje<br />
prevzal SlovÚC.<br />
Obrazy, sochy, pamiatky mal sústrediť Pamiatkový<br />
úrad. Nábytok mal zostať zatiaľ na mieste,<br />
alebo sa ním prednostne mali vybaviť cirkevné oddelenia<br />
KNV a ONV.<br />
Samostatný tragický osud komunistického ignorantstva<br />
a nevedomosti postihol mnohotisícové<br />
knižnice kláštorov s nevyčísliteľnou hodnotou.<br />
Mnohokrát končili v kotolniach alebo po prevezení<br />
hnili na kopách, neuzamknuté a rozkrádané.<br />
Ideologicky závadné knihy viacerých reholí (najmä<br />
saleziánov, jezuitov, redemptoristov) však v zbere<br />
alebo spaľovni končili automaticky. Viaceré kláštorné<br />
knižnice si prevzali miestne pracoviská Matice<br />
slovenskej (Bratislava – 300.000 kníh, Trnava<br />
60.000 kníh...) a Cyrilo-metodská bohoslovecká<br />
fakulta v Bratislave 100.000 kníh. V Čechách sa<br />
kláštorné knižnice zachovali.<br />
Podobná situácia postihla aj kláštorné archívy.<br />
Zo zhruba 100 zlikvidovaných kláštorov bolo len<br />
torzo z dvadsiatichšiestich odovzdané Slovenskej<br />
archívnej správe. <strong>Na</strong>príklad z historického archí-<br />
( 93 )
Change language