Na úvod - Ústav pamäti národa

ústavov, do ktorých boli inštalovaní režimoví zmocnenci.
Tí mali od 15. marca do 1. apríla 1950
zhromažďovať údaje o tom-ktorom kláštore, a
tak pripravovať predpolie na jeho likvidáciu.
Akcia K – likvidácia mužských reholí
Na priame vykonanie likvidácie na objednávku
ÚV KSČ vypracoval SÚC Politický plán Akcie K.
8. apríla 1950 generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf
Slánský vydal pokyn na spustenie akcie v zmysle
17-bodového plánu Státního úřadu pro věci církevní.
Samotná akcia – teda najmä prepad kláštorov,
odvoz rehoľníkov do centralizačných a kárneho
kláštora, zhabanie vybavenia, zabratie budov
a inštalovanie správy SlovÚCu sa malo vykonať
od polnoci z 13. na 14. apríla 1950.
Treba povedať, že neznalosť cirkevných pomerov
zo strany pražského vedenia, obzvlášť na
Slovensku, viedli k ignorantstvu a prehnanej
tvrdosti pri prepadnutí kláštorov a odvoze rehoľníkov.
Akciu K mal riadiť Osobitný výbor SlovÚCu,
v ktorom boli aj vysokí funkcionári ŠtB. Pre jednotlivé
kraje boli vybraní preverení a oddaní komunisti
ako inštruktori SlovÚCu pre jednotlivé kláštory. Následne
boli vypracované realizačné plány Akcie K
pre tieto kraje, ale aj pre mestá, kde bol príslušný likvidovaný
alebo sústreďovací kláštor.
Odvážaní rehoľníci boli koncentrovaní podľa
rádov do nasledovných kláštorov:
- saleziáni do saleziánskeho kláštora v Šaštíne
- 262 osôb
- františkáni do saleziánskeho kláštora vo Svätom
Beňadiku (dnes Hronský Beňadik) – 193 osôb
- premonštráti a jezuiti do premonštrátskeho
kláštora v Jasove – 143 osôb
- tešitelia, redemptoristi, baziliáni, milosrdní
bratia, minoriti, dominikáni, verbisti do redemptoristického
kláštora v Podolínci – 185 osôb a
- 95 predstavených a skupinu rehoľníkov, režimom
označených za najnebezpečnejších („reakčných“)
v tzv. kárnom (internačnom) kláštore
kapucínov v Pezinku.
Dohromady počas „barbarskej noci“ 14. apríla
1950 bolo zvezených 878 bratov.
Táto noc a deň sa pripravovali ako nejaká
trestná výprava proti skupinám kriminálnikov. Prepadové
komandá boli zložené z príslušníkov
ZNB, ŠtB, „ľudových“ milicionárov a niekde aj vojakov.
K nim sa pripájali inštruktori SlovÚCu –
preverení členovia KSČ (KSS).
Okrem odvozu rehoľníkov bolo cieľom Akcie K
hľadať v kláštoroch dôkazy protištátnej činnosti a
spolupráce s Vatikánom. Konkrétne sa mali nájsť
zbrane, protištátne tlačoviny, vysielačky, nadmerné
zásoby potravín, peniaze a vkladné knižky, dôkazy
nemravností.
Akcia K začala o polnoci z 13. na 14. apríla
1950, komandá sa dobýjali do spiacich komunít
v kláštoroch po celom Slovensku, rozbíjali okná,
vypačovali dvere alebo preliezali múry a ploty.
Rehoľníkom zväčša dali 15 až 30 minút na zbalenie
základných vecí, z niektorých kláštorov ich
deportovali len v papučiach a (často úmyselne)
bez potravín. Prepadovky ľudovej demokracie sa
báli práve reakcií a odporu ľudu, veriacich.
Rehoľníci po potlačení počiatočného zdesenia,
ľútosti, ale i odporu reagovali vcelku pokojne.
Predstavení niektorých kláštorov protestovali, odporovali,
no presila kománd ich pacifikovala. Výnimkou
bolo zatknutie a uväznenie riaditeľa saleziánskeho
ústavu vo Sv. Beňadiku dona Antona
Jančoviča.
Rehoľníci sa pred deportáciou modlili, spievali a
prijímali eucharistiu. Primitivizmus kománd a správcov
osirelých kláštorov sa potom prejavil v rozkrádaní
kláštorného majetku a umeleckých predmetov,
desaťročia, ba i storočia prácne získavaných,
habaní a konzumovaní zásob potravín a vína, konfiškovaní
peňazí a vkladných knižiek. Najväčšou tragédiou,
okrem odsunu rehoľníkov, bolo ničenie a
rozkrádanie kláštorných knižníc a archívov.
Z protištátnej spisby nenašli nič – len pastierske
listy biskupov a historickú a náboženskú literatúru.
Vyfabrikovaná teória o spolupráci s imperialistami
a Vatikánom proti ľudu ČSR utŕžila fiasko.
Vplyv rehoľníkov a rehoľných kňazov na veriacich
a novicov bol však ochromený, peniaze a
hodnotné liturgické predmety, umelecké diela a
knižnice boli skonfiškované alebo rozkradnuté a
takto vyprázdnené budovy kláštorov sa mohli použiť
na napĺňanie generálnej línie výstavby socializmu.
Centralizácia rehoľníkov a protesty
PAMÄŤ NÁRODA Apendix
Už počas dňa 14. apríla sa objavili viaceré protesty
a zhluknutia osôb, ktoré však brachiálny
aparát režimu zastrašil a potlačil (Pezinok, Bratislava–Trnávka,
Hlohovec, Nitra, Pruské, Spišský
Štvrtok, Stropkov, Bardejov, Nižná Šebastová, Podolínec).
Mnohí „pokrokoví“ kňazi k tomu prispeli
svojou pasivitou alebo pokryteckým a zbabelým
upokojovaním veriacich kázňami s „mierovou“ tematikou.
Pozorne ich totiž počúvali spolupracovníci
alebo príslušníci ŠtB.
V centralizačných a kárnom kláštore už boli
pripravení preškolení väzenskí dozorcovia, a tiež
jednotky ZNB a príslušníci ŠtB, v zálohe vojsko.
Režim týchto kláštorov–väzníc mali riadiť inštruktori
SlovÚCu a z pozadia okresné výbory KSS.
Počas noci 14. apríla zvážali rehoľníkov autobusmi
do určených centralizačných kláštorov a predstavených
a „reakčných“ rehoľníkov autami do kapucínskeho
kláštora v Pezinku.
( 89 )