Na úvod - Ústav pamäti národa

Pred súdom
Samotný proces so skupinou Bernard Nemček
a spol. sa uskutočnil v Bratislave v dňoch 13.
- 15. júna 1955 pred Najvyšším súdom – vojenským
kolégiom. Z pohľadu Štátnej bezpečnosti
prebehol proces bez väčších závad. V správe, ktorú
zaslal náčelník KS MV Bratislava pplk. Jozef
Houska ministrovi Rudolfovi Barákovi, však konštatuje
niekoľko nedostatkov. V prvom rade smerovala
kritika proti pplk. Jozefovi Brešťanskému,7)
predsedovi senátu. Kládli mu za vinu, že sa počas
procesu zverejnili mená ďalších osôb, ktoré mali
podľa intencií ŠtB ostať utajené. Prokurátorovi
kpt. Ladislavovi Geššovi vyčítali, že sa opakoval.
Obaja používali sugestívne otázky a hovorili za obvinených.
Správanie obvinených pred súdom bolo
hodnotené dobre (tzn. že vypovedali podľa zámeru
ŠtB), až na Krála, Janovského a Fajtu. Rovnako
advokáti boli hodnotení kladne (obhajcom v tomto
prípade bol aj Dr. Vojtech Telek, bývalý prokurátor
Ľudového súdu Bratislava) až na Dr. Šrobára. Na
druhej strane napríklad Dr. Šrobár, ktorý zastupoval
aj Vladimíra Šumichrasta, nemal možnosť oboznámiť
sa so spismi pred začiatkom procesu. Ako
vysvetlenie mu povedali, že ide o veci vojenské a
tajné. Bezpečnostné opatrenia boli zo strany Štátnej
bezpečnosti rovnako vyhodnotené ako dobré.
Proces bol mediálne sledovaný a správu
o ňom prinieslo mnoho periodík a aj rozhlas. Najobsiahlejší
príspevok priniesol denník Pravda 17.
júna 1955.8) Takmer štvorstranový článok obsahoval
vybrané záznamy výpovedí pred súdom. Celý
proces patrí do skupiny tzv. prokurátorských,
tzn., že prokurátor fakticky pojednávanie riadil a
úlohou sudcu bolo v podstate len vyniesť dopredu
pripravený rozsudok. Tohto si všimli aj médiá. Táto
informácia sa dostala do uší aj predsedovi senátu
Brešťanskému a nasledovala hádka medzi ním a
prokurátorom Geššom.
Počas vyšetrovania používalo sa násilie v rôznych
formách. Podľa Šumichrasta ho nikto nebil,
ale jeho vyšetrovateľ, npor. Jozef Buberník, si do
vyšetrovacích protokolov napísal čo chcel. Naopak,
už spomínaný Ján Nemčič počas svojho
trojmesačného vyšetrovania zažil celú plejádu „eštebáckych“
násilností – bitie, nočné výsluchy, vyhrážanie
sa perzekúciou rodiny a pod.
Po procese podal Nemček prostredníctvom
svojho obhajcu žiadosť o milosť, rovnako podala
žiadosť o milosť jeho manželka, ďalší členovia rodiny,
ale prišlo aj niekoľko žiadostí od cudzích ľudí.
Žiadosť však neodporučil ani súdny senát, ani prokurátor
a ani minister spravodlivosti. Ani prezident
nepoužil svoje ústavné právo a milosť neudelil.
PAMÄŤ NÁRODA Obete
Mimoriadne zaujímavým dokumentom je správa,
ktorú zaslalo vedenie Väznice č. 1 v Bratislave
na KS MV Bratislava. Zamestnanec väznice ppor.
Zdichavský na rozkaz kpt. Mozolu navštívil Nem-
čeka v cele smrti, čo viedlo k pomerne úprimnému
rozhovoru. Nemček sa sťažoval, že bol
označený ako vedúci skupiny, pričom podľa jeho
názoru boli vedúcimi organizácie Kašický, Bugan
a Mráz, ktorí robili „protištátnu činnosť“ na vlastnú
päsť bez toho, že by ich bol inštruoval alebo viedol.
Za iniciátora celej záležitosti okolo seba
(keďže celá záležitosť okolo ozbrojeného puču
bola do značnej miery vykonštruovaná ŠtB)
označil Ferdinanda Seleckého, ktorý vraj „prevádzal
veľké veci“. Nemček sa tiež sťažoval, že pri
vyšetrovaní mu sľubovali, že bude odsúdený na
20 – 25 rokov a s trestnom smrti nepočítal.
Posledná návšteva Nemčekovej rodiny sa
uskutočnila 27. júla 1955 a o dva dni neskôr nasledovala
v pražskej väznici na Pankráci jeho poprava.
7) Jozef Brešťanský, bývalý krajčírsky tovariš, sa stal právnikom v čase najväčšieho rozmachu Právnických škôl pracujúcich, za éry Alexeja
Čepičku. Ako sudca pôsobil pri mnohých „protištátnych“ procesoch a pravdepodobne zo strachu pred odhalením nezákonností, na
ktorých sa podieľal, spáchal v roku 1968 samovraždu.
8) Pravda, 17. 6. 1955, s. 4 - 7.
Podľa fabulácií ŠtB mali
členovia skupiny, pomocou
pištolí a loveckých pušiek,
pripravovať zvrhnutie
„ľudovodemokratického
zriadenia“.
Zdroj: Archív ÚPN.
( 79 )