Na úvod - Ústav pamäti národa

Apendix
( 94 )
PAMÄŤ NÁRODA
vu pezinských kapucínov zostali 3 archívne škatule,
z malackého františkánskeho nič. Ničenie,
rozkrádanie, kamuflovanie inventárov však slávilo
úspech.
V januári 1953 politický sekretariát ÚV KSČ
hodnotil situáciu, najmä vzhľadom na získaný majetok
reholí. Minister pre cirkevné záležitosti
Z. Fierlinger to označil za najväčší majetkový presun
(!) od čias pozemkovej reformy 1945/46 a
znárodnenia. Poznačili ho údajne len drobné krádeže.
Peniaze reholí sa však používali napríklad na
platenie „pokrokových“ kňazov alebo na akcie
Zväzu československo-sovietskeho priateľstva.
Popravde šlo o štátom riadenú krádež polstoročia.
ŠtB na Slovensku dostala za dobré zvládnutie
barbarskej noci a barbarských týždňov a mesiacov
800.000,- Kčs.
Non praevalebunt adversus eam
Represálie voči rehoľníkom neskončili ani po
11. decembri 1951. Celý socialistický blok bol
v kríze, naproti tomu rehole sa pomaly zviechali a
predierali sa sieťou konfidentov ŠtB. Režim preto
pristúpil k ďalšej vlne perzekúcií. Prenasledoval,
zatýkal, vyšetroval, týral a väznil tých rehoľníkov,
ktorí sa nechceli dať zdecimovať alebo spacifikovať.
V rokoch 1948 – 1961 malo18 reholí vo väzení
najmenej 171 členov (saleziáni 43, jezuiti 24,
verbisti 21...) so sumárnym trestom: 5 doživotí,
756 rokov a 7 mesiacov – teda celé tri štvrte
tisícročia, ba iste aj viac.
Zničenie duchovného bohatstva tisícky rehoľníkov,
formalizovaného na Slovensku pred aprílom
1950 deväťdesiatimi šiestimi kláštormi 17-tich rádov,
v ktorých žilo, pracovalo, vyučovalo, ošetrovalo,
modlilo sa, meditovalo, študovalo, obetovalo
sa podľa dobových štatistík 402 kňazov (pátrov),
301 bratov (frátrov), 185 novicov a 131 bohoslovcov
(klerikov), teda dohromady 1.019 rehoľníkov
rôznych formácií a spirituality, toto zničenie je
historickým faktom, ktorý bol dobovým úspechom
tých, ktorí tých druhých nazývali tvrdým jadrom
svojho najnebezpečnejšieho nepriateľa – cirkvi.
Rehole sa z kláštorov „presunuli“ do výrobní, na
stavby, do podzemia, na fary, aby rozbité a umenšené
a v zničujúcich podmienkach stalinského
komunizmu uskutočňovali svoje poslanie. Prežili
v utrpení a ponížení, a nie je už na historickom
posudzovaní, aký iný význam než dejinný vlastne
znamenala ich likvidácia začiatkom 50. rokov –
keďže pre veriacich platí, že cirkev prežije každé
prenasledovanie a zlo pekla ju nepremôže (Non
praevalebunt adversus eam).
Upravený príspevok bol prednesený na Seminári
Kárny kláštor v Podolínci, 17. júna 2005 v
rámci projektu KPVS „Spiš Františka Javorského“.
Dňa 4. apríla 2005 sme sa rozlúčili s Dr. Jánom Milanom Dubovským.
Opustil nás človek, ktorý nás mal rád a ktorého sme aj my mali radi. Spriatelili
sme sa po zmene politického ovzdušia, po páde komunizmu. V 50tych
rokoch bol chovancom a študentom u Saleziánov v Šaštíne, a tak
niet divu, že vstúpil medzi nás do Konfederácie politických väzňov Slovenska
a bol pri našich aktivitách, ktoré sme organizovali v rámci Dňa nespravodlivo
stíhaných. Podkladom jeho prednášok boli ním napísané knihy
„Akcia kláštory“ a „Akcia rehoľníčky“ – túto knihu sme sponzorovali. Vynikajúci
historik a archivár, aj keby nebol napísal ďalšie desiatky prác, i tak
si zaslúži, aby sme si na neho s vďakou spomínali.
Karol Noskovič,
predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska