Číslo 1 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

2.1.5. V roku 2004 vyšla v pedagogickom nakladateľstve SPN učebnica češtiny pre základné
a stredné školy pod názvom Základní mluvnice českého jazyka. 17 V kapitole Zvuková stránka
jazyka (a pravopis) sa uvádza, že v češtine sa vyskytuje desať samohlások, a túto sústavu dopĺňa
dvojhláska ou, napr.: lou-ka, ne-sou, na-kou-pit. V slovách cudzieho pôvodu sa vyskytujú dvojhlásky
au, eu, napr.: au-to, pau-za, eu-ro, pneu-ma-ti-ka. Keďže učebnica je určená pre žiakov
základných a stredných škôl, autori dávajú prednosť deleniu slov na slabiky a otázka štatútu
niektorých nových hlások alebo diftongov ich nezaujíma. Z týchto údajov možno vydedukovať,
že štatút osobitnej fonémy má v češtine jedenásť vokálov: päť krátkych, päť dlhých vokálov
a jeden diftong /ou/. V tom vidíme istú nadväznosť na koncepciu učebnice Česká mluvnice od B.
Havránka A. Jedličku (1960, 1966), resp. vysokoškolskej učebnice češtiny pre slovenských študentov
od E. Paulinyho (1972). Ale na rozdiel od týchto starších učebníc češtiny a v nadväznosti
na vysokoškolskú učebnicu Mluvnice češtiny [1] autori gramatiky Základní mluvnice českého jazyka
(2004) v kapitolke Spisovná výslovnost uvádzajú, že v nespisovnej reči sa v Čechách mení
výslovnosť vokálov /e, o/ na [a], napr.: co chcete [ca chcata], resp. samohlásky /i/ na [e], napr.:
maminka [mamenka]. Na území Moravy sa samohláska e v nespisovnej výslovnosti blíži k samohláske
i, napr. vezeme [vizimi]. Preto autori zdôrazňujú, že v spisovnej výslovnosti je dôležitá
popri dĺžke aj náležitá zvuková podoba samohlások a spoluhlások (V. Styblík, 2004, s. 27-28).
Od tejto koncepcie opisu češtiny z roku 2004 bol už iba krok k prehodnoteniu javov kvalifikovaných
doposiaľ ako nespisovné, na javy, ktoré treba akceptovať v hovorenej podobe češtiny a ktoré
treba vymedziť vo fonetickom i fonologickom systéme súčasnej češtiny aj z teoretického hľadiska.
2.2. Napokon sa dostávame k najnovšej gramatike Mluvnice současné češtiny, ktorá vyšla
v Prahe v roku 2010 v univerzitnom vydavateľstve UK Karolinum z pera autorského kolektívu
pod vedením Václava Cvrčka. Metodický i metodologický rozdiel medzi staršími učebnicami,
o ktoré sme sa opierali v predchádzajúcej časti, a touto učebnicou výstižne charakterizovali autori
v úvode: „Rozdíl mezi touto mluvnicí a předchozími popisy by se dal vyjádřit tím, že tato mluvnice
se nesnaží popisovat jazyk, jak by měl vypadat, ale jak skutečně vypadá. Východiskem pro
tento postup je praktická úvaha, podle níž se orientace v tak složitém systému, jako je jazyk,
získává nejlíp prostřednictvím jeho dobré a nezkreslené znalosti. ...Materiálovou základnou pro
vytváření této příručky byly (vůbec poprvé v histórii popisu češtiny) jazykové korpusy, čož jsou
rozsáhlé a reprezentativní počítačově zpracované soubory jazykových dat, které poskytují široké
sprektrum informací o tom, jak se dané prostředky užívají.“ (V. Cvrček a kol., 2010, s. 13)
2.2.1.V podkapitole Jednotky zvukového plánu češtiny je znázornený vokalický lichobežník,
v ktorom sú zaznamenané priestorové vzťahy medzi samohláskami. 18 V tomto vokalickom priestore
sa vyskytuje 14 samohlások, ale štatút fonémy má iba 13 vokálov: predné: /i:, І, e:, e, eu^/ 19 ; /
17
In: STYBLÍK, V. a kol.: Základní mluvnice českého jazyka. Praha : SPN 2004, s. 25.
18
Autori sa opierajú o metodiku Medzinárodnej fonetickej asociácie (IPA – International Phonetic Association), podľa
ktorej manévrovací priestor pri tvorení samohlások má tvar lichobežníka. (V.Cvrček a kol. 2010, s. 43)
19
Na českom jazykovom území nastáva pri artikulácii krátkeho vokálu i [І] posun artikulácie smerom k hláskam stredného
radu /a/, resp. prostredného radu /e/, napr.: bič, film, vysoko [bІč, fІlm, vІsoko]. Tento posun spôsobuje zmena v artikulačnom
postavení rečových orgánov pri realizácii i, v dôsledku čoho sa mení aj timbre (farba) zvuku. Na moravskom jazykovom
území sa krátke aj dlhé /i/, /i:/ realizujú rovnako, rozdiel je iba v trvaní výslovnosti hlásky, ale artikulačný posun
nenastáva. Tento rozdiel medzi artikuláciou obidvoch vokálov /i: - i/ je natoľko výrazný, že autori učebnice používajú na
zápis krátkeho i osobitný znak, ktorý sa bežne využíva pri transkripcii textov: /i:/ – /І/. Vo vokalickom priestore majúcom
tvar lichobežníka možno určiť krátke /І/ ako predný a vysoký vokál, ktorý smeruje do pásma stredných a prostredných
hlások. [Porov. V. Cvrček a kol., 2010, s. 43-44. (Obr. 4.2. Vokalický priestor s českými samohláskami)].
Dvojhláska /eu/ je podľa autorov predný a prostredný (čes. středový) diftong, ktorý leží v pásme predných a prostredných
vokálov. Pri jeho artikulácii ide o pohyb jazyka z pásma predného a prostredného do pásma zadného a vysokého.
V niektorých slovách sa uvedená dvojhláska realizuje ako dva monoftongy, preto popri náležitej výslovnosti slova pneu-
9