Číslo 1 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

3.1. Druhá typologická klasifikácia vychádza z charakteristiky konsonantických systémov
slovanských jazykov a opiera sa o prítomnosť / neprítomnosť konsonantickej mäkkostnej korelácie.
Spisovná čeština spolu so spisovnou slovenčinou patrí k tým slovanským jazykom, v ktorých
sa rozlišujú tvrdé a mäkké protiklady iba v rade dentál. V češtine sa zachovali tri dvojice
dentál (t – ť, d – ď, n – ň), pretože z pôvodného trojčlenného systému laterál /ł – l – ľ/ sa
po zmenách v starej češtine v 15. storočí zachovalo jedno /l/, tzv. stredná laterála. 27 V spisovnej
slovenčine sa tvrdé a mäkké protiklady rozlišujú vo všetkých štyroch dvojiciach (t – ť, d
– ď, n – ň, l – ľ), keďže z pôvodného trojčlenného systému laterál sa v starej slovenčine vyvinul
dvojčlenný systém /l – ľ/. Tieto tri dvojice dentál v češtine a štyri dvojice v slovenčine sú pozostatkom
konsonantickej mäkkostnej korelácie, ktorá zanikla v obidvoch jazykoch v 14.-15.
storočí. Preto vlastnosť mäkkosti – tvrdosti nie je pre tieto konsonanty fonologicky relevantná,
hoci foneticky rozdiel sa zachoval. Vlastnosť palatálnosť – nepalatálnosť ani nepatrí medzi fonologické
dištinktívne príznaky českých a slovenských konsonantických foném.
Podobne ako sa menil počet samohláskových foném v učebniciach a gramatikách spisovnej
češtiny vydaných v rozpätí posledných päťdesiatich rokov (1960-2010), menil sa aj počet konsonantických
foném, čo bolo podmienené zmenami v teoreticko-metodologickom prístupe vo
fonetike a fonológii spisovnej češtiny, resp. súčasnej češtiny. Podľa pôvodnej koncepcie opisu
zvukového systému, s ktorým sa stretávame v učebniciach od B. Havránka – A. Jedličku (1960,
1966) alebo E. Paulinyho (1972), v spisovnej češtine sa vyskytuje celkovo tridsaťšesť foném,
z toho jedenásť vokálov (porov. 2.1.) a dvadsaťpäť konsonantov: /p, b, (f), v, t, d, ť, ď, c, č, s, z,
š, ž, k, (g), ch, h; m, n, ň, j, l, r, ř/. V zátvorkách sú uvedené tzv. okrajové, periférne spoluhlásky,
ktoré sa vyskytujú prevažne v prevzatých slovách, v onomatopoických a expresívnych výrazoch,
resp. ako kombinatórne varianty (alofóny), napr.: doufat, zoufat, foukat, fičet, fuj, stovka
[stofka], mrkev [mrkef]; gesto, gigant, gotický, tak zítra [tag zi:tra], kde [gde]. Medzi nepárové
neznelé patria konsonanty /c, č/ a ich znelé protiklady [], [ǯ] majú platnosť pozičných variantov
(alofón) v postavení pred znelou spoluhláskou, napr.: leckko [legdo], léčba [le:ǯba]. Vyskytujú
sa iba v niektorých domácich slovách (džbán, džber), citoslovciach (dzin) a častejšie v prevzatých
slovách (džem, džez, maharadža). Konsonant /ř/ sa podľa tohto chápania zaraďuje medzi
sonóry, hoci s poznámkou, že táto frikatívna hláska podlieha znelostnej neutralizácii v pozícii
na konci slova a v pozícii pred neznelou alebo po neznelej, napr.: zář [za:ř˚], třít [tř˚i:t], hospodářský
[hospoda:ř˚ski:]. 28 Napriek tomu však spomínaní autori zaraďujú konsonant /ř/ medzi sonóry
/m, n, ň, j, l, r, ř/, pre ktoré je fonologická vlastnosť vokálnosť (čes. sonornost) vlastnosťou
porovnávacieho základu, je teda neneutralizovateľná. Preto sonóry v češtine (okrem fonémy /ř/)
nepodliehajú neutralizácii a ani nevyvolávajú neutralizáciu. Podobná situácia je v slovenčine.
3.2. Túto nedôslednosť pri vymedzovaní miesta fonémy /ř/ v konsonantickom systéme češtiny
si všimli až autori Mluvnice češtiny [1], ktorí na viacerých miestach uvádzajú, že táto
frikatívna hláska nepatrí medzi sonóry, ale medzi šumové konsonanty. V podkapitole Sonorní
spoluhlásky vymedzujú fonému /ř/ najmä na základe vzťahu s fonémou /r/. „K markantním
zvláštnostem fonému /r/ patří i to, že má svůj protějšek mezi souhláskami nesonorními (šumovými).
Tímto protějškem je foném /ř/, který vznikl ze staršího fonému /r’/, t. j. palatálního a palatalizovaného
/r/.“ (J. Petr, 1986, 132) Príslušnosť fonémy /ř/ k triede nesonórnych spoluhlások,
27
Podľa údajov J. Husa sa už začiatkom 15. storočia strácali rozdiely vo výslovnosti medzi tvrdým /ł/ a stredným /l/ podobne
ako medzi vokálmi /i/ a /y/. Vo Výklade desatora napomína Pražanov, že „mluvie odpoly česky a odpoly německy,
řiekajíc tobolka za tobołka, liko za łyko...“ (Porov. CUŘÍN, F. a kol.: Vývoj českého jazyka a dialektologia. 2. vyd.
Praha : Státní pedagogické nakladatelství 1971, s. 108).
28
E. Pauliny, 1972, s. 15-17.
12