Číslo 1 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

výdychového prúdu cez ústnu dutinu), -drsnosť (odkazuje na výraznú šumovú zložku), +vibrantnosť
(označuje kmitanie končeka jazyka pri artikulácii). 32 Fonému /ř/ určuje prítomnosť piatich
dištinktívnych vlastností: -sonórnosť, +znelosť, +koronálnosť, -anterióznosť, +kontinuálnosť,
+drsnosť, +vibrantnosť. Vibranty /r/ a /ř/ sa navzájom líšia: (1) prítomnosťou vlastnosti +sonórnosť
(s prevahou tónovej zložky v akustickom spektre) sa vyznačuje fonéma /r/, neprítomnosť
tejto vlastnosti -sonórnosť vyznačuje fonému /ř/; (2) prítomnosťou vlastnosti +drsnosť (prevažuje
výrazná šumová zložka) sa vyznačuje frikatívne /ř/, neprítomnosťou vlastnosti -drsnosť
sa vymedzuje fonéma /r/. Dištinktívna vlastnosť +sonórnosť je charakteristická pre všetky
sonóry /m, n, ň, l, r, j/ a je to vlastnosť porovnávacieho základu, ktorá je neneutralizovateľná.
Dištinktívna vlastnosť +drsnosť je okrem fonémy /ř/ charakteristická pre artikulačný rad sykaviek
/c, č, dž, s, z, š, ž/. Inými slovami povedané, na základe prítomnosti vlastnosti +sonórnosť
sa z konsonantického systému vydeľuje podmnožina sonór, na základe vlastnosti +drsnosť sa
z podsystému šumových konsonantov vyčleňuje podmnožina sykaviek. Fonéma /ř/ sa nemôže
zaraďovať medzi sonóry, lebo pre ňu podobne ako pre ostatné šumové konsonanty je charakteristická
záporná hodnota tejto dištinktívnej vlastnosti (-sonórnosť).
3.3.2. Podľa tradičného chápania, o ktoré sa opieral aj A. Isačenko, sa v češtine vyskytuje
sedem sonór /m, n, ň, j, l, r, ř/. Podľa novšieho prístupu, z ktorého vychádzajú autori vysokoškolskej
učebnice Mluvnice češtiny [1] (1986) a Mluvnice současné češtiny (2010), v spisovnej
češtine je šesť sonór /m, n, ň, j, l, r/. V tomto prípade ide o prehodnotenie postavenia fonémy
/ř/ v konsonantickom systéme, čiže o preradenie /ř/ z podsystému sonórnych spoluhlások do
podsystému šumových konsonantov.
Pre vysoký stupeň tónovej zložky vlastnosti sonórnosti sa v spisovnej češtine podobne ako
v spisovnej slovenčine likvidy r, l uplatňujú aj ako nositele slabičnosti. V češtine slabikotvornú
funkciu môžu plniť krátke likvidy r, l v pozícii medzi spoluhláskami a na konci slova po spoluhláske,
v ojedinelých prípadoch túto funkciu plní aj nazála m, napr.: trn, vlk, Br-no, sl-za, ví-tr,
ne-sl, se-dm, o-sm (v spisovnej výslovnosti je prípustná aj výslovnosť [sedum], [osum]). 33 Na
rozdiel od češtiny sa v spisovnej slovenčine v slabikotvornej pozícii vyskytuje krátke i dlhé r,
ŕ, l, ĺ v postavení medzi dvoma spoluhláskami, napr.: sr-na, vŕ-ba, sl-za, sĺz. V slovenčine sa
sonóry na absolútnom konci slova po spoluhláske nevyskytujú, pretože tzv. pobočné slabiky
typu *padl, *sedm, *pěsň boli v priebehu historického vývoja odstránené vsúvaním vkladného
vokálu alebo predsúvaním vokálu alebo konsonantu, ktorý sa stal nositeľom slabičnosti, prípadne
sonóra sa dostala do slabičnej pozície, napr.: padol, sedem, pieseň, hrdza, ortuť.
3.4. Na základe prítomnosti / neprítomnosti dištinktívneho príznaku +znelosť/-neznelosť sa
české šumové konsonanty delia na znelé a neznelé, ktoré spolu tvoria znelostnú koreláciu. Podľa
tradičného chápania (B. Havránek–A. Jedlička, 1960, 1966; E. Pauliny, 1972; J. Petr a kol.,
1986) znelostnú koreláciu tvorí osem párov šumových konsonantov /f – v, p – b, s – z, c – [], t
– d, š – ž, č – [ǯ], ť – ď, x – h, k – g/. Fonémy /c, č/ sú nepárové neznelé a ich znelé protiklady
[], [ǯ] sa vyskytujú v domácich slovách ako pozičné varianty (alofóny), napr.: leckdo [legdo],
leckde [legde], léčba [le:ǯba]. Z hľadiska vzťahu medzi jazykovou teóriou a jazykovou praxou
stojí za povšimnutie fakt, že v učebnici Základní mluvnice českého jazyka (2004), ktorá je určená
pre žiakov a študentov základných a stredných škôl, sa vychádza z tohto tradičného chápania. To
32
V spisovnej slovenčine sa sonóry vymedzujú prítomnosťou / neprítomnosťou šiestich dištinktívnych príznakov: vokálnosť,
konsonantnosť, difúznosť, ostrosť, laterálnosť, nazálnosť. V akustickom spektre sonór prevažuje tónová zložka
nad zložkou šumovou. (J. Sabol, 1981, s. 109-110)
33
B. Havránek – A. Jedlička, 1960, s. 18; E. Pauliny, 1972, s. 14; J. Sabol, 1981, s. 101-102.
14