Dějiny vědy a techniky 14. (J. Folta, ed.). Rozpravy NTM 200

Výsledkom týchto vojenských akcií bol ústup Turkov od Leopoldova, opustili aj svoje predmostie
na Váhu v Hlohovci a opúšťali aj celé južné Slovensko. V r. 1683 stratili aj Parkan, teda dnešné Štúrovo,
potom Ostrihom a v r. 1685 vyprázdnili aj pevnosť Nové Zámky. Ústup Turkov pokračoval ďalej,
v r. 1686 stratili Budín a konečne v r. 1687 utrpeli veľkú porážku pri Moháči, práve tam, kde v r. 1526,
teda pred viac ako poldruha storočím porazili vtedy slabé uhorské vojsko. Takto koncom 17. storočia
bolo celé Uhorsko oslobodené od tureckého panstva a začlenené do habsburgskej ríše. Takýto stav trval
viac ako 200 rokov, teda až do r. 1918. Leopoldov síce stratil svoj strategický význam ako protiturecká
pevnosť, ale zohral významnú úlohu v bojoch cisárskych vojsk proti stavovským povstaniam v Uhorsku.
Snáď najvýznamnejším predstaviteľom týchto stavovských povstaní v Uhorsku bol František
Rákoczi II. (1676–1735), ktorý patril k najnebezpečnejším protivníkom cisára. Rákocziho kuruci postupne
do r. 1703 obsadili celé územie Slovenska, dobyli dokonca aj Trnavu a Hlohovec a snažili sa
opakovanými útokmi dobyť aj silnú cisársku pevnosť Leopoldov.
Snáď najkritickejšia situácia nastala v r. 1705, keď pre dlhotrvajúce obliehanie pevnosti boli
vyčerpané zdroje peňazí a potravín. Vtedy bol Leopoldov skutočne vážne ohrozený, posádka bola
nespokojná. Veliteľ pevnosti generál Schwarzenau dal v pevnosti dokonca raziť vlastné peniaze na
vyplácanie dlžobného žoldu.
Veľký útok proti pevnosti Leopoldov v lete r. 1705 viedol sám František Rákoczi II., podľa
dobových údajov mal vtedy k dispozícii až 40 tisíc mužov. Veliteľ pevnosti však tento útok odrazil
a sám prešiel do protiútoku. Potom v r. 1706 kuruci útok na pevnosť opakovali, ale vtedy už bola
situácia obrancov lepšia, lebo medzitým boli doplnené zásoby potravín aj munície. Rákocziho kuruci
pevnosť nedobyli a v r. 1708 utrpeli dokonca pri Trenčíne rozhodujúcu porážku.
Potom po porážke pri Trnave sa kuruci museli stiahnuť až k Nitre. Koniec prišiel až v r. 1711, keď
zvyšky Rákocziho armády kapitulovali pri Satu Mare (Szatmársky mier), čo zabezpečilo Habsburgovcom
vládu nad celým Uhorskom. Sám Rákoczi odišiel do cudziny a späť do vlasti sa už nikdy nevrátil.
Po smrti Leopolda I. nastúpil na trón Karol VI., ktorý nariadil Leopoldov ešte lepšie opevniť.
Pevnosť Nové Zámky nechal zbúrať a použiteľný materiál sa upotrebil na ešte lepšie opevnenie bášt a celej
pevnosti Leopoldov. Nastávajúce pokojné, mierové časy znamenali v podstate stratu strategického
významu Leopoldova a teda aj koniec bojov o dobytie pevnosti.
Za panovanie cisárovnej Márie Terézie (1740–1780) pevnosť plnila funkciu veľkých skladov pre
cisársku armádu. Ale mier znamenal rozkvet pre osadu Mestečko, cisár odmenil jej obyvateľov za ich
udatnosť a utrpenie v dlhotrvajúcich vojnách. Pretože pôvodné výsadné listiny boli zničené, cisár
Karol VI. dal v r. 1712 vyhotoviť nové, ktoré obnovili právo konať výročné jarmoky, užívať vlastnú
pečať s erbom a vôbec, obnovil a rozšíril ďalšie privilégiá, ktoré mali všetky slobodné kráľovské mestá.
Menili sa aj funkcie, ktoré plnila pevnosť v krušných vojnových časoch. Po smrti Márie Terézie
navštívil Jozef I. v r. 1783 pevnosť Leopoldov a rozhodol, že časť vojenských vyslúžilcov, ktorí boli
umiestnení v Budíne, sa presunie do Leopoldova, kde boli zaopatrení až do smrti. Pevnosť sa takto
zmenila na akúsi invalidovňu a zaopatrovací ústav. Pre invalidov postavili dlhú prízemnú budovu, o ich
ošetrovanie sa starali vojenskí lekári, boli tam sklady potravín, ba aj ústredná pekáreň pre všetky
garnizóny v okolí Leopoldova.
V revolučnom roku 1848 bola v Budapešti ustanovená uhorská vláda a pevnosť Leopoldov,
v ktorej velil 1360 mužom posádky plukovník Ordódy, bola tejto vláde k dispozícii. Ale cisár František
Jozef I. (1848–1916) poslal na potlačenie revolúcie v Uhorsku vojsko na čele s generálom Šimuničom.
Cisár s pomocou ruského cára revolúciu aj skutočne potlačil. Generál Šimunič vtedy vyzval leopoldovskú
posádku, aby kapitulovala a plukovník Ordódy, keď sa presvedčil o beznádejnosti situácie, odovzdal
pevnosť 2. februára 1849 cisárskemu generálovi.
Treba spomenúť ešte jednu tragickú, ale významnú udalosť slovenských dejín z tejto revolučnej
doby. Totiž 16. september 1848 slovenskí národovci založili vo Viedni Slovenskú národnú radu a v jej
mene vyhlásil 19. septembra Ľudovít Štúr na ľudovom zhromaždení na Myjave nezávislosť Slovenska od
Uhorskej vlády. V septembri 1848 sa uskutočnilo prvé ozbrojené vystúpenie Slovákov v moderných dejinách,
teda prvé Slovenské národné povstanie. Ale moc na území Slovenska mala ešte v rukách Uhorská
vláda, ktorá neuznávala vtedajšiu SNR a bola aj proti požiadavkám na nezávislosť Slovenska. Vtedy
na základe rozsudku štatariálnych súdov 29. októbra 1848 obesili neďaleko Leopoldova príslušníkov
slovenského dobrovoľníckeho zboru Viliama Šuleka, Karola Holubyho, ale aj ďalších štyroch účastníkov
septembrového slovenského povstania. Na mieste ich popravy, tam kde sú pochovaní, stojí pomník.
Slovenskí dobrovoľníci dosiahli významné úspechy aj v r. 1848 po boku cisárskeho vojska, ale cisár
nedodržal sľuby dané slovenským dejateľom a tak 24. novembra 1849 bol slovenský dobrovoľnícky zbor
Rozpravy Národního technického muzea v Praze, sv. 200 Řada Dějiny vědy a techniky, sv. 14, Praha 2006 141