Stiahnuť PDF - OS

22 Slovensko ako otvorená spoločnosť23ly v ňom presadzovali myšlienky občianskej spoločnosti a in−štitúty, ktoré obmedzujú, no nepopierajú či nevylučujú štát tam,kde je nezastupiteľný, sa len veľmi ťažko presadzovali na verej−nom poli. Výrazným pričinením tretieho sektora ako dôležitéhoakcelerátora otvorenej spoločnosti sa však po roku 1998 podari−lo realizovať zmenu a paralyzovať mocenský vplyv štátu, pres−nejšie jeho partikulárnej časti, ktorá si chcela privlastniť a vy−vlastniť všetko – vrátane štátu samého. Tento tlak na spoločnosťzdola bol fakticky víťazstvom myšlienok otvorenej spoločnostiv zmysle Popperových slov z jeho spomínanej fundamentálnejknihy. Definoval v nej otvorenú spoločnosť ako takú, v ktorejmožno vymeniť tých, ktorí sú pri moci bez násilia, rýchlo a bezveľkých škôd, kádrových zemetrasení a masového prezliekaniakabátov. Je to podľa neho spoločnosť, v ktorej sú chránené všetkymenšiny, práva a slobody jednotlivcov, takže menšiny sa ľahkomôžu stať väčšinami. V tom je príťažlivosť demokracie a otvorenejspoločnosti osobitne.Ak môžem byť trochu osobný – som rád, že som časť svojichaktivít po roku 1993 venoval práve praktickému úsiliu o rozširo−vanie priestoru občianskej spoločnosti na Slovensku v práci Na−dácie otvorenej spoločnosti, s ktorou sme sa akosi vzájomne hneďnašli a doteraz nerozišli. Otvorená spoločnosť je totiž naozaj ob−čianska, keď je otvorená, lebo keď je zatvorená, nie je občianska.Zápas o ňu sa asi nikdy neskončí, ale oplatí sa ho – napriek všet−kým prekážkam – podstupovať. Aj budúcim generáciám.1László SzigetiDohady jedného ČitateľaNa počesť liberálnej mysleČitateľ si myslí, že Alexis de Tocqueville neochvejne verí v de−mokraciu. Dokonca riskuje vyhlásenie, že z duchovného trojzáp−rahu francúzskej revolúcie nazve princíp bratstva utópiou, zatošírenie princípu rovnosti, ktorý vyviera z túžby po slobode, pokla−dá za nevyhnutné. V tom, že za silnejší nepokladá princíp sociál−nej, ale právnej rovnosti, zrejme zohral úlohu aj jeho aristokratic−ký status. Na rozdiel od Čitateľa, ktorý sa za svojich neprístojnýchpubertálnych liet stal kacírom, Tocqueville – ako veriaci a libe−rálny konzervatívec – pokladá postupné šírenie rovnosti spolo−čenských stavov za dielo Prozreteľnosti, teda za niečo univerzál−ne, čiže trvalé. Chápe ho ako jav, ktorý je mimo moci človeka,pretože ho riadi Boh, a každá udalosť i každý človek pracuje v jehoprospech.Čitateľ si napriek tomu nemyslí, že by mohol veriť tomu, žepodľa Tocquevilla civilizované spoločnosti sú predestinované predemokraciu. Voltairovským cynizmom sa nazdáva, že dnes ne−možno veriť v nič. No vzápätí, spôsobom preňho typickejšým, sis grendelovským cynizmom myslí, že neochvejnosť jeho neve−rectva sa rovná viere. Viere provinčnej zaťatosti. Viere schlade−nej východnej lenivosti a prefíkanosti, ktorá sa nezľakne dolie−hajúcej ťarchy, len sa mu tá ťarcha hnusí. Do špiku hnusí. Tentohnus je v ňom silnejší možno aj od schopnosti plodiť deti. Na roz−diel od dobre mýtizovaného priemerného západného a americkéhopostoja, ktorý ťarchu pokladá za výzvu, akoby ho zápasy mocnej−