64 Slovensko ako otvorená spoločnosť65V rebríčkoch znevýhodnení sa na prvé miesto zaraďujú ne−rovnosti z oblasti trhu práce, ako je diskriminácia pri prijímaní aprepúšťaní zo zamestnania, rozdiely v odmeňovaní za prácu ale−bo všeobecný pracovný režim, ktorý je pre ženy nevhodnejší.Ľudia na Slovensku si tiež uvedomujú dvojité zaťaženie žien –pracovnými i rodinnými povinnosťami. Vidia aj problém násiliapáchaného na ženách či problém nízkeho zastúpenia žien vo ve−rejných funkciách a veľa ďalších.Väčšia viditeľnosť problémov žien sa však automaticky nepre−javuje vo zvýšenej citlivosti k rodovému usporiadaniu. Mnohéstereotypné predstavy o úlohe žien a mužov v spoločnosti totižprežívajú naďalej. Hoci sa zaťaženosť žien rodinnými povinnos−ťami všeobecne považuje za závažnú bariéru ich uplatneniav zamestnaní i aktívnej účasti v politike, reálne vzorce správaniav domácej sfére sa prakticky nezmenili – rodová deľba prác a po−vinností je nevyvážená a väčšina z nich zostáva naďalej na ženách.Hoci prevažuje kritické hodnotenie nízkej účasti žien na politic−kom rozhodovaní, úloha žien v politike sa zároveň nepovažujeza obzvlášť dôležitú. Hoci sa uznávajú nároky žien v pracovneja politickej sfére, stále sa rola žien primárne vzťahuje k rodinnémuprostrediu a k materstvu 12 .V súčasnej slovenskej realite mnohé rodové nerovnosti pretr−vávajú naďalej a postavenie žien sa v zásadných oblastiach ne−zlepšilo: problémovou pre ženy zostáva trh práce i politika, v po−slednom období vzrástlo u veľkých skupín žien ohrozeniechudobou a sociálnym vylúčením, priebežne sa objavujú poku−sy o obmedzenie reprodukčných práv, stále pretrváva problémnásilia páchaného na ženách.Vyššie uvedené paradoxy však naznačujú, že našim najväč−ším problémom sú stereotypné predstavy v nás.História učí, že od uvedomenia si problému po dosiahnutiezlepšenia je spravidla dlhá cesta. Pre dosiahnutie ideálu rodovejrovnosti de facto bude musieť Slovensko vynaložiť ešte veľa úsi−lia – cieleného, synergického a kontinuálneho – aj v nasledujú−cich rokoch.12Podrobnejšie údaje o postojoch a názoroch verejnosti na Slovensku pozri Bú−torová, Z. (ed.): Ona a on na Slovensku: Zaostrené na rod a vek. IVO Bratisla−va 2008.Miroslav KusýKoho to tu dnes zaujíma?Výročie prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa, prav−daže, kde−tu formálne pripomenie, ale tým to spravidla u náskončí. Akoby dnes už bolo nepatričné oháňať sa takým archaic−kým výrazom ako sú ľudské práva, patriacim do minulého storo−čia, ba tisícročia. Priority začali nadobúdať iné pojmy. Namiestoobčianskych práv občianske povinnosti (Ľudia štátu... – znie prvápolovica nového hesla Ficovej stranovlády), namiesto sociálnychpráv sociálne istoty, namiesto právneho štátu (vláda zákona)sociálny štát (...štát ľuďom – podľa druhej polovice tohože hesla,označujúcej dirigistické prerozdeľovanie). A hlavne namiestominimalistického služobného štátu rozbujnený a všemocný vlád−nuci štát, ktorému sa treba obetovať a ktorý odmeňuje za lojalitua servilnosť v duchu uvedeného hesla.Vyššie hodnotyNáš premiér sa od začiatku verejne a cieľavedome hlási k etatiz−mu, presadzuje ho, no v takejto etatistickej atmosfére sa nikdyzvlášť dobre nedarilo ľudským právam. Silný, zbožstvený štátnie je voči ním už sám osebe ústretový. Jeho obhajcovia totižvychádzajú z predpokladu, že spoločnosť sa riadi inými, vyššímihodnotami ako sú ľudské práva (štátny záujem, národný záujem,sociálna spravodlivosť a pod.). Ľudské práva sú im podriadenéSilný štát, presadzujúci tieto hodnoty, vraj vždy koná a prioriv prospech ľudu, takže podozrievať či obviňovať ho z prípadného
66 Slovensko ako otvorená spoločnosťMiroslav Kusý: Koho to tu dnes zaujíma?67ignorovania či porušovania ľudských práv, z ich nedostatočnejochrany je eo ipso protištátnou činnosťou.Ľudské práva sú o dôstojnosti človeka, ich presadzovaniea zachovávanie predpokladá hrdého a aktívneho občana, a to pre−dovšetkým v relácii občan verzus štát. Nie sú orientované nabudovanie a posilňovanie štátu, ale na budovanie a posilňovanieobčianskej spoločnosti, čo možno najmenej závislej od štátu. Štátby mal byť jej služobníkom a nemôže nikdy byť vládcom nadňou. V takom prípade totiž občianska spoločnosť prestáva (čivôbec nezačne) fungovať.Všeobecná deklarácia ľudských práv počítala a ešte stále počí−ta so spoluprácou s ústretovým, služobným štátom. Diktatúry jucez svoje hradby nevpustili, totalitné režimy ju ignorovali. Avšakpoznať svoje práva je základným ľudským právom. Služobný štátnielen vytvára podmienky pre plnohodnotné uplatňovanie ľud−ských práv v krajine, pre ich inštitucionálnu ochranu, ale mal byzabezpečovať aj ich poznanie v rámci školskej výchovy, štátnejsústavy odborného i celoživotného vzdelávania svojich občanov.Osobný záujemPo Nežnej revolúcii 1989, kedy sme u nás s výchovou k ľudskýmprávam začali, (lebo za totality to bola tabuizovaná téma), prevza−li na svoje plecia podstatnú časť celej ťarchy výchovy k ľudskýmprávam naše mimovládne organizácie. Vykonali a doteraz vyko−návajú obrovskú dobrovoľnícku prácu vo svojich aktivitácha kurzoch, venovaných ľudskoprávnej osvete, zvláštnym odbor−ným témam i práci s jednotlivými špecifickými skupinami oby−vateľstva. Sú to vzdelávacie programy ad hoc, dlhodobé projekty,pravidelne opakované kurzy, vedomostné súťaže, publikácie.Mimovládne organizácie však oslovujú účastníkov svojichakcií len na základe princípu dobrovoľnosti. Teda len tých, čo užmajú osobný záujem poznať a uplatňovať svoje práva, čo sú ochot−ní rešpektovať práva svojich spoluobčanov, bojovať proti xeno−fóbii, diskriminácii a intolerancii. Tieto mimovládky neosloviaľudí, zaťažených predsudkami, ľudí zakomplexovaných, prísluš−níkov rôznych extrémistických skupín, deštrukčné živly. Účin−ným sitom by pre nich mohla byť jedine povinná školská výcho−va k ľudským právam, vykonávaná zodpovednými a dobre pri−pravenými profesionálnymi pedagógmi. Dokiaľ toto nedosiah−neme, mimovládne organizácie to nevytrhnú.Žiaľ, štát a štátne inštitúcie, základné stredné a vysoké školypovažujú výchovu k ľudským právam v tom lepšom prípade začosi „navyše“ , čo treba aspoň formálne odbaviť, v horšom prípadeza zbytočný prežitok minulosti. Do prvej celosvetovej Dekádavýchovy k ľudským právam (1995 – 2004), k plneniu cieľov kto−rej sa členské štáty <strong>OS</strong>N zaviazali, sa Slovenská republika prak−ticky vôbec nezapojila. Pre nadväzujúci druhú celosvetovú De−kádu (2005 – 2014) sme síce pripravili Národný plán výchovyk ľudským právam a vytvorili Národnú komisiu pre výchovu k ľud−ským právam, ale správy o priebehu plnenia tohto plánu končiana webových stránkach Komisie rokom 2006.Vnútorné záležitostiDnes sa už objavuje celý rad závažných signálov, že sa tu trvalezhoršuje politická atmosféra, v ktorej sa ľudskými právami u nászapodievame, v ktorej si ich uplatňujeme a ochraňujeme. Alar−mujúce sú prejavy protimaďarskej hystérie, ktorou naši vrcholnípolitickí predstavitelia infikujú slovenský národ. Bezostyšnetvrdia, že zlo k nám prichádza z maďarskej strany, zatiaľ čo u násje všetko v najlepšom poriadku. A priori odmietajú odvetnú kri−tiku z maďarskej strany, jej ústretové návrhy na riešenie problé−mov ako nepatričné zasahovanie do vnútorných záležitostí Slo−venska.Pritom dávno platí medzinárodný úzus, prijatý helsinským zá−verečným aktom, že intervencia vo veci ľudských práv nie jezasahovaním do vnútorných záležitostí krajiny. Naši komunistitúto zásadu svojho času podpísali (roku 1975), ale pri každej ľud−skoprávnej intervencii zvonku do ich bašovania zúrivo argumen−tovali zasahovaním. Ficovci robia dnes to isté.Výchova k ľudským právam nie je všeliek na všetky neduhyslovenskej spoločnosti. Je to beh na dlhé trate, ktorým občianskaspoločnosť preukazuje svoju životaschopnosť, schopnosť seba−ozdravovania. Ide iba o to, či ho pobežíme za pomoci štátu, zajeho ľahostajnej neúčasti, alebo v konfrontácii s ním.