Stiahnuť PDF - OS

32 Slovensko ako otvorená spoločnosťLászló Szigeti: Dohady jedného Čitateľa33cha. Čitateľ by dodal, že dogme chýba empatia liberalizmu. Čopodľa Emanuela Swedenborga vyplýva z toho, že ľudské pleme−no je spojené s nebom aj peklom. Je to jasné a prosté ako v roz−právke.Akceptovaním dominancie sebakritického ducha by nábo−ženská dogma začala nahlodávať svoju vlastnú absolútnu silu.Čitateľ si neodpustí kacírsku myšlienku, že jedine Boh vie, pre−čo urobil dogmu neschopnú dialógu a prečo schopnosť sebakri−tického dialógu prenechal výlučne človeku. Locke žiadá štáto náboženskú toleranciu a v záležitostiach svedomia formulujepre vrchnosť nasledovaniahodné správanie. Nakoľko Čitateľ chá−pe osvietenský proces v poznaní a vede ako predpoklad globali−zácie, dovoľuje si napísať, že v tom čase, koncom 17. storočia sasvet globalizoval slimačím tempom. (Pravdaže, ako čitateľ Fran−za Kafku vie, že aj toto je len zdanie.) Prevažnú väčšinu diskusiío cirkvi vypĺňali interné konflikty, ktoré sa zrodili z rozkolueurópskych cirkví, a nie vzájomná netolerancia svetových nábo−ženstiev.Čitateľovi sa teraz, na začiatku 21. storočia, zdá, že odlišnédogmy práve v dôsledku svojho charakteru a povahy nikdy ne−vytvoria spoločnú agoru, lebo na to by bolo treba uznať, že druhádogma môže modifikovať hodnotovú a ideovú hierarchiu aj v ichprospech. Podľa Čitateľa, keby sa dogmy liberalizovali, bolo byto pre svet ako pád Berlínskeho múru pre Európu. Lenže toho sa,zrejme v dôsledku nezastaviteľne sa šíriacej globalizácie, dnešnésvetové náboženstvá, ešte aj budhizmus, odrážajúci najpokoj−nejšiu silu, obávajú ako totálneho zla.Fakt je, že u kresťanov existuje jedna veľká výnimka. Po dru−hej svetovej vojne, priemyselne hubiacej Židov, Cigánov a ho−mosexuálov, II. vatikánsky koncil horko−ťažko priviedol na svetuž spomínané katolícke aggiornamento – toleranciu voči odtrh−nutým kresťanským bratom a iným náboženstvám v duchu eku−menizmu, resp. program návratu do sekularizovaného sveta –,ale o päťdesiat rokov neskôr Benedikt XVI., vidiac silnejúce po−zície moslimskej viery a novoevanjelistov, zanedbáva comple−xio oppositorum, a agresivizuje katolicizmus prinajmenšom dotej miery, ako Ján Pavol II. mobilizoval kresťanstvo proti komu−nizmu. Akoby dnešný pápež nebral do úvahy, že komunizmusneriadila transcendentálna sila náboženstva, ale mocenská silaideológie, ktorá je v dôsledku politického obsahu a politickej po−doby časovo a priestorovo ohraničená. Zmenené správanie a ré−toriku Vatikánu možno vysvetliť predovšetkým tým, že v Európe,oslobodenej od protináboženskej utópie komunizmu, sa ideolo−gické fronty preorganizovali a nová situácia si vyžaduje novémetódy boja. No kým poľský pápež bol úspešný, metódy nemec−kého pápeža na obnovu vyvolávajú pochybnosti. Akoby rozdro−boval obrovské rozdiely medzi silou ideológie a náboženstva.Nedefinuje moslimov a novoevanjelistov iba na základe nábo−ženstva, ale predovšetkým ideológie, čiže na základe politické−ho rázu, a práve ten pokladá za neobyčajne nebezpečný faktor.Aj preto sa Čitateľ domnieva, že keby Tocqueville žil dnes, ne−vrátil by sa naspäť do lona katolicizmu.Čitateľ predpokladá, že Tocqueville v roku 1848 čítal Komunis−tický manifest, ktorý preletel Európou. S jeho obsahom sa nemo−hol stotožniť nielen preto, že súkromné vlastníctvo pokladal zanajmocnejší prvok slobody, kým socialistické idey za prejav lač−ných a závistlivých vášní, ale aj v dôsledku elementárnej príčiny,totiž, že na rozdiel od Engelsa a Marxa nepokladal budúcnosťspoločnosti za plánovateľnú. No nielen komunistické, ani liber−tínske idey ho nepriviedli na scestie. Keď ho v máji 1849 zvolilido zákonodarného národného zhromaždenia, v ľavičiarskych la−viciach už rok sedel dlhovlasý, vidiecky pôsobiaci Frédéric Bas−tiat, ktorý vo svojich ekonomických článkoch a vystúpeniachostro kritizoval protekcionizmus a štátnu intervenciu, odmietalprincíp štátneho prerozdeľovania a ľahkou, jasnou argumentáciouhlásal princíp nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva a voľnéhotrhu ako jediného oprávneného princípu. Štát ako sankcionova−ný zákonodarca od jedného berie, aby mohol dávať druhému;Bastiat túto jeho uzákonenú rozdávaciu funkciu pokladá za ne−smierne škodlivú, za okypťovanie princípu rovnosti ľudí a slobodypodnikania. Marx ho označil za vulgárneho kapitalistu.Pritom Bastiat a Tocqueville by mohli navzájom sympatizo−vať nielen pre svoje liberálne východiská hlásajúce rovnosť6