180 Monológ181základe nej hovorí na jednom mieste, že absolútne nezávislý his−torik neexistuje, ba vlastne nemôže existovať, lebo jeho interpre−tácia je „vlastne hľadaním a neraz blúdením v dejinách“. Hľada−ním i blúdením, ktoré sa nikdy nekončí, ktoré, a to je prípad prácIvana Kamenca, ktoré je profesionálne inšpiratívne a svojím in−telektuálnym presahom upozorňuje na úskalia a nástrahy každé−ho totalitného systému, myslenia, ktoré, žiaľ, nevymrelo ani v 21.storočí.Łukasz GrzesiczakSused z juhuRecenzieKeď sa Slováci rozprávajú o zemepise, hovoria: sever, juh, vý−chod a západ. Magda Vášáryová, vynikajúca slovenská herečkaa už dve desaťročia aj diplomatka, napísala knihu o Poľsku, se−vernom susedovi Slovenska. Polnočný sused – už v samom titu−le, zrozumiteľnom aj pre Poliakov, cítiť výraz obrovskej sympa−tie voči našej krajine.Magdu Vášáryovú netreba predstavovať – slávu si získalav majstrovskom diele českej kinematografie, vo Vláčilovej Mar−kéte Lazarovej. V Poľsku si ju pamätáme napríklad aj z PostřižinJiřího Menzla. Po zamatovej revolúcii sa stala československouveľvyslankyňou vo Viedni, neskôr kandidovala v slovenskýchprezidentských voľbách, v rokoch 2000 – 2005 bola veľvyslan−kyňou Slovenska v Poľsku, od roku 2006 je poslankyňou zaSDKÚ−DS v parlamente. Jej kniha sa skladá zo štyroch navzá−jom previazaných častí. Autorkapíše o rozdieloch medzi poľšti−nou a slovenčinou, dejinách poľsko−slovenských vzťahov a ichsúčasnom modeli. Nájdeme tu aj fragmenty jej diplomatickéhodenníka z čias pobytu v našej krajine.Čo vieme o Slovensku? Neveľa. Ako nás presviedča Vášáryo−vá, v Poľsku sa obvykle definoval národ ako skupina občanov,ktorá má okrem národnej identity, jazyka a kultúry aj svoj štát.Preto neboli Slováci, ktorí získali vlastný štát až v XX. storočí,mnohými poľskými autormi považovaní za národ. Poliaci neroz−lišujú ani Uhorské kráľovstvo (Uhorsko), obývané Maďarmi, Slo−vákmi alebo Chorvátmi od Maďarska. Kto boli teda v našichočiach Slováci? „Krásny, veselý a pracovitý ľud na druhej strane
182 RecenzieŁukasz Grzesiczak: Sused z juhu183Tatier, ktorý má rád prácu na roliach“, ale „zanedbaný a bez vlas−ti“. Podľa Vášáryovej takéto chápanie Slovenska je dôsledkomniekoľkostoročnej poľsko−maďarskej spolupráce. Nie náhodou,– pripomína, – sa hovorí, že „Polak, Węgier – dwa bratanki...“Kde leží Slovensko? Aké sú zdroje jeho kultúry? Patrí k Vý−chodu alebo Západu? Tento problém je ustavične prítomný v slo−venskom diskurze. Vášáryová píše o „východnom“ dedičstveslovenskej kultúry, o misii Cyrila a Metoda, o Svätoplukovi, pa−novníkovi z čias Veľkej Moravy. Podľa nej je však záležitosťjednoznačná – jazyky ako poľština, slovenčina a čeština patriado západoslovanskej jazykovej skupiny. Jedným z cieľov jej dip−lomatickej misie bolo lobovať v Poľsku v prospech prijatia Slo−venska do NATO. „Predstava, že Poliaci, Česi a Maďari budúv NATO, a my nie, bola pre mňa ako zlý sen“ – hovorí.Bývalá veľvyslankyňa vysvetľuje, že existujú tri zdroje slo−venskej zahraničnej politiky. Prvý, ktorého predstaviteľmi bolio. i. Ľudovít Štúr alebo Milan Hodža, spočíval vo vedení zahra−ničnej politiky v záujme Slovenska, pričom bral do úvahy všet−ky obmedzenia. Druhým postojom je totálna nechuť voči diplo−macii. Tretia tradícia je protizápadná a antiliberálna – spája sas hľadaním opory v Rusku. Podľa Vášáryovej je táto cesta naiv−ná. Autorkino krédo znie: „Bodaj by sme neboli už nikdy naiv−ní“. Veď, ako presviedčal Trockij, prirodzenou hranicou Ruskaje Lamanšský kanál...Keď Vášáryová píše o histórii poľsko−slovenských vzťahov,pripomína, že „kto si nepamätá históriu, bude ju musieť prežiťodznova“. Na neuralgické body našich spoločných dejín pouka−zuje veľmi jemne, predstavuje argumenty obidvoch strán a vyzývahistorikov k vypracovaniu konsenzu. Týka sa to sporu o Spiša Oravu, udalostí z rokov 1938 a 1945, alebo prípadu Józefa Ku−raśa, prezývaného Ogień. Inak vyzerá jej diplomatický denník,v ktorom nechýbajú tvrdé slová a irónia. Píše o nestabilnom vo−lebnom systéme v Poľsku a kritizuje kabinet Leszka Millera akonajnezodpovednejšiu poľskú vládu po roku 1989. Neváha priblí−žiť meandre poľského politického života pomocou citátov. A taksa môžu Slováci dozvedieť, čo znamená veta „čím horšie sa o náshovorí v Bruseli, tým viac nás rešpektujú“, prípadne, čo označu−je skratka „TKM“. Napokon, neujde sa len nám – o slovenskomministrovi kultúry Milanovi Kňažkovi Vášáryová píše, že počasnávštevy vo Varšave vyzeral „akoby nerobil nič iné, iba hral golf,takú mal opálenú tvár.“Existuje legenda, podľa ktorej sa všetky slovanské jazyky zro−dili z jazyka slovenského a teda že ich slovenčina všetky v sebeobsahuje. Legenda musí mať obrovskú moc: viacero politikovuverilo, že poľština sa tak podobá na slovenčinu, že tlmočník jepre nich zbytočný. „Vtedy som sa vždy bála,“ píše Vášáryová,ktorá kedysi divže nepodala demisiu kvôli sémantickému nedo−rozumeniu. Medzi slovakistami koluje anekdota spojená s prvoupoľskou návštevou predstaviteľov Slovenska po roku 1993. Mimo−riadne ich zaskočilo, keď sa dozvedeli, že na ich oficiálnom pri−vítaní sa zúčastní aj prasa (po poľsky tlač). Takýchto historieko jazykových pascách je neúrekom. Zapamätajme si, že sloven−ský „byt“ je poľské „mieszkanie“ a slovenské „meškanie“ je poľ−ské „spóźnienie“. Zradných slov je veľa.Vášáryovej kniha vyšla vo vydavateľstve Kalligram, ktoré jedlhoročným aktívnym šíriteľom poľskej kultúry. Prezentácia sauskutočnila v Poľskom inštitúte v Bratislave za účasti o. i. slo−venského intelektuála a diplomata Rudolfa Chmela a Jacka Ba−lucha, bývalého veľvyslanca Poľska v Československu a Česku.Jemu bola venovaná otázka, prečo stojí zato čítať Slovákov. –Študentom hovorím, že treba čítať slovenskú literatúru, aby lep−šie pochopili poľskú, – odpovedal. Keď sa pozrieme na množ−stvo slovenských kníh v poľských prekladoch, musíme skonšta−tovať, že o našej novej literatúre vieme neveľa... Poľsko−slovenskékultúrne vzťahy majú asymetrický charakter. V bratislavskýchkníhkupectvách zaujíma exponované miesto Baltazar Sławomi−ra Mrożka v preklade Marianny Petrincovej. Za skutočnú uda−losť možno označiť vydanie výberu z esejí z parížskej Kultury,usporiadaného Adamom Michnikom. V denníku sme som našielzas recenziu Poľskej sibiriády od Zbigniewa Domina v prekladeRadovana Brenkusa.Slováci si túto asymetriu uvedomujú a v istom zmysle sa s ňouzmierili. Poľsko je osemkrát väčšia krajina ako Slovensko, a ne−chce byť partnerom Nemecka, Francúzska a Ruska – konštatujeVášáryová. Zároveň ironizuje, že angažovanosť Poliakov vo Vi−šegrádskej skupine je proporcionálne opačná ako ich úloha vo
Change language