Stiahnuť PDF - OS

186 RecenzieTomáš Štrauss: Pocta poľskej KULTURE187Slovensko, demokracia a súčasnosť sa tu končili. Väčšina publi−kujúcich aktivistov odišla z domova koncom druhej svetovejvojny, prípadne potom po roku 1948. Pomery sa však medziča−som – a to dokonca aj za krajne nepriaznivých okolností – domazmenili. A o tom sa veľa nevedelo, alebo nechcelo vedieť. Emig−račná publicistika ustrnula takto kdesi v nenávratnej problemati−ke minulosti.Iste, ako vždy vypomáhali aj tu najmä Česi. Parížske „Svědec−tví“, rímske „Listy“ a vydavateľstvá v Kolíne nad Rýnom, To−ronte a inde ponúkali aj Slovákom možnosť publikovať. Americ−ké „Proměny“ sa raz za rok obmenili na „Premeny“, aj inojazyčnézahraničné emigračné časopisy (predovšetkým maďarské, ale ajtie v angličtine vychádzajúce) ponúkali pomoc. Na prestížnejMichiganskej univerzite vychádzali pravidelne „Cross Currents.A Yearbook of Central European Culture“ aj s našimi príspevka−mi. Rozbitie poľskej Solidarności v decembri 1981 podnietilovšak už k priamej akcii. Spolu s poprednými českými a poľský−mi intelektuálmi sme založili zahraničnú „Solidarnosť“, schádza−júcu sa pravidelne. Najradšej u Pavla Tigrida v Paríži, poprípadena katolíckej cirkevnej pôde v Nemecku a v Taliansku. Pokúšalisme sa informovať a pokiaľ to šlo, ovplyvňovať západnú verejnúmienku. Veľa sa, samozrejme, v silne predpojatých západnýchintelektuálnych (predovšetkým univerzitných) ľavicových kru−hoch dosiahnuť nedalo. Dôležité tu boli najmä rozvinuté a nále−žite zdôvodnené východiskové (nechce sa mi povedať: svetoná−zorové a filozofické) stanoviská a argumenty.A tu vstupuje do hry poľský parížsky mesačník Kultura. Zalo−žený v roku 1948 Gustavom Herlingom−Grudzińským, JuliusomMieroszewským a inými odbojovými intelektuálmi, ktorí sa nikdynepodrobili realite najprv nemeckej a potom sovietskej okupá−cie a zostali natrvalo v zahraničí. Ich naliehavé otázky, prečo sa„to“ stalo a aké to má potom nevyhnutné dôsledky, zneli burcu−júco i v našich ušiach. Pristupovali k tomu vždy nové a predtýmnepoznané problémy a témy. Od otázok ekológie po premenyspôsobov demokratickej a nedemokratickej vlády, až povedzmepo premeny zaužívaných zvyklostí literatúry a estetiky. Ich otáz−ky a odpovede boli pritom nielen naliehavejšie, ale úmerne ajakosi hĺbavejšie než tie v západnej ale aj v našej domácej a emi−gračnej publicistike. Predovšetkým však boli razantnejšie. „Oba−rené perá, alebo vládne nám strach!“, pripomína Czesław Stras−zewicz v roku 1952. M. Broński uvažuje o Orwellovi v širšícha zásadných súvislostiach, ktoré nám častokrát unikajú (s. 287 –307). Svoj zvučný hlas utvrdzujú v parížskom literárnom časo−pise medzičasom už svetoznámi spisovatelia a esejisti, ako Wi−told Gombrowicz, Czesław Miłosz, Sławomir Mrożek a iní.Je o čom hovoriť. A netýka sa to iba samotnej kultúry, ktoráv Poľsku zažíva už od roku 1956 svoj kontinuitný rast. Kritickáčepeľ je namierená aj do pretrvávajúcej provinčnosti povedomiadnešného Poliaka, či už žije doma, či v zahraničí. „To, že kráľSobieski zvíťazil pri Viedni a Chopin napísal Balady v ničom ne−rozhoduje o úrovni a kultúre súčasného pána Majewského aleboKozloweského.... Cieľom je vytrhnúť ho z jeho úzkej poľskej,lokálnej reality a dosiahnuť, aby sa stal duchovne slobodnýma zrelým človekom, schopným čeliť svetu a dejinám,“ napísal ro−ku 1953 v programovej stati Witold Gombrowicz (s. 46). Vyrov−nať sa s poľskými dejinami, ich tradičnými mýtmi a poverami,s tradičnou sebauzavretosťou myslenia, je pritom len jedným as−pektom problematiky. Iným je celkové zosúčasnenie dejinnéhoa politického myslenia. Napomáha tu aj autentická informáciao dianí u susedov Poľska, predovšetkým Rusov, Ukrajincov a Bie−lorusov. Ako aj o vývoji v Litve a v Pobaltsku. Mnohí zo svetlo−nosov novodobej poľskej kultúry zapustilo práve tu svoje korene.Nielen povedzme Mickiewicz a Słowacki, ale aj Czesław Miłosza mnohí ďalší súčasní autori.Vzájomné prestupovanie sa pôvodne šľachtických, postupnejednotlivých národných kultúr je tu isteže dobrou bázou osviete−ného rozhliadania sa po svete. Spoločný pátos exulantov zo všet−kých týchto krajín je poznačený bojom proti vlastnému naciona−lizmu a šovinizmu. Zaujímavá je v tomto zmysle stále znovuaktualizovaná polemika proti zvodom pretrvávajúceho antise−mitizmu, prenášajúceho sa z cárskeho Ruska, ale i zo sovietske−ho Ruska (zaujímavé fakty o Chruščovovi!) do Poľska a naopak.Jeden z osnovateľov Kultury Józef Czapski cituje v tomto zmys−le odporný pokrik donských kozákov: „Bij židov, spassaj Rossi−ju!“ (s. 222). V Poľsku sa aj v oficiálnych komunistických kru−hoch udomácňuje antisemitizmus predovšetkým v horde okolo