160 Slovensko ako otvorená spoločnosť161ľam, aký by bol svet úžasný, ak by ženy uviedli embargo na zo−brazovanie vlastného tela. Pravdaže sci−fi, čo nehrozí. Ale tápredstava prázdnych múrov a bilboardových plôch!Byť ženou je úžasné, tvrdí na titulke knihy istá osoba, ktorejpovolanie je byť úžasnou ženou. S kým sa tá žena háda, pýtam sazakaždým, keď sa mi ten titulok niekedy mihne pred očami. Pro−tirečí jej niekto? No veď naozaj: nie je to úžasné – byť cievkou nafilmy, stojanom na šaty alebo napríklad aj držiakom na mydlo?Monológy o filmeMalá domov. Réžia Jaro Vojtek.Scenár Jaro Vojtek, Marek Leščák. Kamera Tomáš Stanek.Strih Marek Šulík. Producenti Vladimír Talian, Marko Škopa Ján Meliš. Vystupujú Sendrejovci. Slovensko 2008, 29 minút.Michal MichalovičAby sme nezabudliNapriek krátkej metráži Malej domov sa dokumentaristovi Jaro−vi Vojtekovi podarilo narysovať v nej hneď niekoľko silných te−matických línií. Tou najvýraznejšou je zrejme cesta narýchlozostaveného dorasteneckého futbalového manšaftu na turnaj doSrbska. Sledujeme ju od počiatku, keď tréner Vlado Sendrei pri−chádza na futbalový štadión a do polepšovne, aby si vybral hrá−čov a dal dohromady (aspoň ako tak fungujúci) tím, až po záve−rečný turnajový zápas. V podstate by to mohla byť obyčajnáreportáž, keby Jaro Vojtek neupriamil našu pozornosť aj na ďal−šie motívy. Do popredia najvýraznejšie vystupujú dva: vzťah otcaa syna a spochybnenie významu a prínosu prístupu rôznych po−litických inštitúcií k Rómom a ich potrebám.Kým prvý možno vidieť optikou pomeru medzi konzervatív−nym a progresívnym (v pozitívnom aj negatívnom zmysle), v dru−hom zaznievajú (takpovediac v spodných prúdoch) skeptické tónyna margo jednorazových, akýchkoľvek súvislostí zbavených dotá−cií. Ak sa film končí zdanlivo „nijako“, nie je to pre neschopnosťtvorcov narábať s nakrúteným materiálom a zaujať v dramaturgiipostoj k nemu, práve naopak. Cez dané ne−vyústenie vyjadrujúsvoj názor celkom úprimne: chlapci si zahrali turnaj, ale čo s nimi
162 Monológy o filmeMichal Michalovič: Aby sme nezabudli163bude ďalej? Nie je pre nich prežitá udalosť zbytočná? Akú hodnotumá pre nich pár dní strávených mimo ich životného priestorua pomerov, ak sa do nich musia chtiac−nechtiac vrátiť? Nemaloby väčší zmysel pokúsiť sa o systematické zmeny v ich vlast−nom prostredí? Ambíciou Malej domov nie je servírovať na strie−bornom podnose odpovede a zaručené riešenia problému, skôrsa inteligentne a zmysluplne pýtať.Ako jednoznačné plus autorovej metódy sa ukazuje ešte nie−koľko prvkov. Medzi ne rozhodne patrí fakt, že hoci ide o témupotenciálne politicky výrazne zaťaženú, nie je tento rozmer zakaždú cenu zdôrazňovaný; tvorcovia sa snažia ostať v rovine jed−notlivých ľudí a ich životov. Aj keď je výlet chlapcov dôsledkomurčitej politickej aktivity, oni sami to nijako nereflektujú; aspoňnie pred kamerou. Idú si, skrátka, zahrať futbal, niektorí sa mož−no budú musieť dokonca trochu vzbúriť a vydupať si svoje (na−príklad preto, že otec by ich radšej videl s gitarou v ruke akopokračovateľov tradície). Na sile výpovedi pridáva aj to, že Voj−tek sa nesnaží obraz Rómov prikrášľovať, ukazuje, že aj medzinimi navzájom vládnu určité predsudky (čo je zreteľné napríkladv scéne, v ktorej Sendrei rieši stratu svojho mobilu), o ich raso−vej motivácii však nemožno hovoriť.Sám režisér vo svojej explikácii tvrdí, že sa mu podarilo do−siahnuť stav, keď on dôveruje Rómom a oni dôverujú jemu. Prisledovaní Malej domov mu môžeme dať za pravdu, je to v nej totižvidieť. Aj preto ide o autentický, živý a naliehavý príspevok k téme,zobrazujúci viaceré jej aspekty v širokom zábere, no bez príkras,pátosu či potreby lacno šokovať a zaujať bulvárnym spôsobom.Miluj blížneho svojho.... Réžia a scenár Dušan Hudec.Producent STV. Slovensko 2004, 84 minút.Existuje téza o tom, že holokaust je pre jazyk (a, všeobecnejšie,pre akýkoľvek spôsob a prostriedok komunikácie) niečím, čoodhaľuje jeho medze. Práve v tejto skúsenosti sa má sprítomňo−vať paradox vytýčený dvomi pólmi: nemožnosťou a potrebouvypovedať. A predsa, o holokauste existuje nespočetné množstvovýpovedí rôznych žánrov a hodnôt. Sú preto všetky nutne para−doxné vo svojej podstate? A ak áno, čo to znamená? Ako môžebyť niečo, čo existuje, nemožné?Dokumentárny film Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho…tematizuje daný fenomén na konkrétnom prípade mesta Topoľ−čany 1 . Opiera sa pritom predovšetkým o svedectvá pamätníkov(drvivá väčšina z nich je židovského pôvodu – teda na straneobetí), pričom tie dopĺňa autorským komentárom, archívnymifotografiami a súčasnými zábermi z koncentračného táboraOsvienčim. Divákovi sa tak snaží predložiť obraz minulosti pre−sahujúci osobný a lokálny rámec: svedkovia a história mesta sapars pro toto podieľajú na komunikovaní skúsenosti „konečnéhoriešenia“ židovskej otázky.Iba jeden z Hudecových protagonistov pritom konštatuje, žesa mu o hrozných udalostiach z minulosti rozpráva ťažko, ostat−ní, ak aj u nich dochádza k niečomu podobnému, nekomentujúto. I tak však v ich svedectvách opakovane zaznieva motív nepo−chopiteľnosti danej situácie a udalostí. A práve v ňom je, ako varimôžeme usudzovať, sprítomnený v úvode spomínaný neriešiteľ−ný paradox. Technicky vzaté, rozprávať o holokauste je možné,môžeme počúvať slová, rozhovory, môžeme čítať rôzne texty,historické či umelecké, no napriek tomu je porozumieť danej si−tuácii úplne, v jej komplexnosti a monštruóznosti, prakticky ne−možné. Môžeme sa snažiť vcítiť do obetí (prípadne do tých, čo1Miluj blížneho svojho… sa zaoberá aj pogromom Židov zo septembra 1945,teda už po skončení vojny. Vo filme mu je však venovaných približne 20minút, teda asi štvrtina z celkového času. Z dôvodov priestorových obmedze−ní si dovolím túto udalosť, i keď dôležitú, pripomenúť iba v poznámke a neve−novať sa v texte interpretácii tejto časti Hudecovho diela.
Change language