Stiahnuť PDF - OS

178 MonológRudolf Chmel: Historik zatvorenej spoločnosti179ako my spomínaní, hoci tiež nie neznalí jej obludností. Prijímalisme ju v tom čase skôr z Tatarkovej Farskej republiky či Jaší−kovho Námestia svätej Alžbety než z Urbanových Zhasnutýchsvetiel či Hečkovej Svätej tmy, románov, ktoré sa zaslúžene pre−padli na dno literárnych dejín. Ale čosi sme zažili i zo zdedenejpamäti, hoci každý inak. Mimochodom, na filozofickej fakultev tých rokoch, ktoré nežičili diskusii či dialógu nám prednášaliprofesori, ktorých nedávna minulosť poznačila pomerne silneľudáckou kolaboráciou, ale i demokratickým antifašizmom, noi vášniví či vypočítaví stúpenci diktatúry proletariátu, teda ko−munistickej strany, bol to aj vtedy už ten známy slovenský myš−lienkový guláš, ktorý vstrebal všetky chute. Hoci mladí, distingvo−vali sme tieto odlišnosti celkom zreteľne, neraz aj ironicky. Prenás, poslucháčov slovenskej literatúry to bolo dosť čitateľné, preIvana Kamenca, poslucháča histórie (a sprievodných či vedľaj−ších dejín umenia) možno ešte väčšmi.Po skončení štúdií (1961) Ivan Kamenec našiel uplatnenienajprv vo vtedajšom Slovenskom ústrednom archíve, čo bola prezačínajúceho historika isto dobrá príprava, od roku 1969v Historickom ústave SAV, ktorý však v nasledujúcich rokochneveľmi žičil jeho primárnym výskumným zámerom, musel ichpreto modifikovať, hoci doménou stále zostávalo 20. storočie,najmä jeho prvá polovica, medzivojnové obdobie v kultúrnycha politických súvislostiach. Návrat k vlastnej problematike, kto−rú prezentovala jeho dizertácia zo začiatku 70. rokov (uzrela všaksvetlo až po roku 1989) a jeho ďalšie výskumy obdobia prvéhoslovenského štátu, holokaustu, tém, ktoré neboli v 70.−80. rokochvo flóre (nielen preto, že totality sa v konečnom dôsledku na sebav mnohom podobajú a nielen pre našu nechuť zaoberať takýmifenoménmi, ako je napríklad slovenský antisemitizmus) potomIvan Kamenec obohatil o monografické práce a štúdie, ktorév tejto veci napísal a uverejnil najmä po roku 1989. Všetky sved−čia o tom, že výskum vojnového slovenského štátu a jeho prota−gonistu sa bez ich výsledkov nezaobíde (Po stopách tragédie,1992, Slovenský štát, 1992, Slovenská republika 1939 – 1945 –Dokumenty, 1992, Trauma, 1994, Tragédia politika, kňaza a člo−veka – Dr. Jozef Tiso, 1998 ai.). V monografiách a štúdiách veno−vaných holokaustu, politickému režimu Slovenskej republikyv rokoch 1939 – 1945, najmä však jeho „vodcovi“ Ivan Kame−nec skúma tému sub specie historiografickej korektnosti a fakto−grafickej dôslednosti, ale aj s presahom, ktorý má nadčasovékonotácie. Lebo v nej, nielen v postave Jozefa Tisa, je obsiahnu−tý aj „širší problém moderných slovenských dejín, dotýkajúcichsa takých fenoménov ako boli kolaborácia, strach, oportunizmus,politika menšieho zla, prekrývanie i zastieranie neospravedlni−teľných politických rozhodnutí i zločinov dobrými úmyslami,ideológiou, bojom za šťastie národa, pracujúceho ľudu atď.“.V historiografických prácach Ivana Kamenca o tomto období sanespochybniteľná totalita prvého slovenského štátu, okorenenásilným antisemitizmom, deportáciam a vyvražďovaním židov−ského obyvateľstva stáva trvalým mementom, vystríhajúcim predakoukoľvek totalitou, ale aj jej dodatočným spochybňovaním činebodaj bagatelizovaním, čo možno v slovenských reláciách jednes akútne dvojnásobne, lebo naše vyrovnanie sa s týmto obdo−bím je nielen fragmentárne, ale často povrchné a falošné. Namnohé čiastkové súvislosti interpretácie týchto rokov a ich po−krivenú aktualizáciu v memoárovej publicistike či ideologizujú−cej historiografii poukazujú viaceré úvahy, štúdie knihy IvanaKamenca nazvanej Hľadanie a blúdenie v dejinách (2000). No−vodobé dejiny tu v jeho poňatí nie sú jednostranné ani prehnanejednoznačné, skôr problematizujú staré predsudky, hlbokýmheuristickým výskumom prinášajú nové pohľady, nemoralizujú,ale majú svoj implicitný etický rozmer, ktorý téma nesie v sebetakpovediac imanentne.Anglický historik Eric Hobsbawm v predslove k svojej kniheVek extrémov (s podtitulom Krátke 20. storočie 1914 – 1981)píše, že nikto nemôže písať dejiny 20. storočia rovnakým spôso−bom ako dejiny ktoréhokoľvek iného obdobia, už i len preto, ženikto nemôže písať o svojom živote tak, ako môže (a musí) písaťo období, ktoré pozná len zvonku, z druhej či tretej ruky, z pra−meňov, ktoré taká doba ponúka, alebo z prác neskorších histori−kov. Aj Ivan Kamenec svojím spôsobom akumuloval názorya predsudky svojej doby, spájal v sebe, najmä pri spomínanýchtémach, ktoré stále majú u nás akúsi apriornú kontroverznosť,postoj vedca, historika s postojom súčasníka, intelektuála, ktorýsa nemôže vyzliecť zo svojej životnej skúsenosti. Sám práve na