36 37Jan SokolMezi násRadoslav ProcházkaZákony moci, moc zákonaMyšlenka otevřené společnosti, tedy společnosti, která je ochot−na za určitých podmínek přijímat občany „zvenčí“ mezi „nás“ anabídnout jim možnost plného začlenění, mi připadá dnes ještěmnohem důležitější než v době, kdy vznikla. Ve dvacátých a tři−cátých letech, kdy ji Bergson a G. Marcel poprvé formulovali, seještě mohlo mnohým zdát, že je to pěkná věc, ale trochu luxusní.Pak přišla válka a nacistické pronásledování Židů – a najednouse ukázala hrůza uzavřených státních společností v celé nahotě.Walter Benjamin musel spáchat sebevraždu, aby pohnul pohra−ničníky k otevřenějšímu postupu.Dnes se ale nejedná jen o jednotlivé uprchlíky. Jak se lidstvopřece jen pomalu blíží svému starému poslání „naplnit zemi“ astáty začínají soutěžit o důležité zdroje, vznikají všude po světěnebezpečné tlaky a konflikty, které ve světě uzavřených společ−ností mají nutně povahu „kdo s koho“. A to je něco, co si s moder−ními mocenskými prostředky rozhodně nemůžeme dovolit. Přes−něji řečeno, co nesmíme dovolit našim politikům, kteří si takrádi hrají na „obránce národních zájmů“, jako kdyby ani nevidě−li, s jakým ohněm si hrají. V okamžicích zatím jen zdánlivýcha spíše hysterických krizí hned zvedají hlavu „národní sobectví“a tváří se, jako kdyby žádně světové války a hrůzy 20. stoletínikdy nebyly. Proto je dnes otevřená společnost „kategorický im−perativ“ pro politiku. To přirozeně neznamená, že by se státyměly zrušit nebo rozpustit, otevírat se však určitě musí. Bědatomu, kdo tohle nechápe – a bohužel běda i jeho sousedům a hlav−ně potomkům.Pred necelými dvadsiatimi rokmi, na konci onoho annus mirabi−lis ’89, došlo v krajine, ktorej bolo Slovensko v tom čase súčas−ťou, k zmene štátnemu režimu a formy vlády: štát, ktorý na úrovniformálnych znakov vykazoval niektoré čiastkové atribúty demo−kracie (existencia parlamentu, formálne záruky ľudských práv,oddelenosť mocí, pôsobenie orgánov ochrany zákonnosti), alektorého moc sa opierala o inštitucionálny monopol jednej poli−tickej strany a absenciu slobodných volieb a reálneho politické−ho pluralizmu, a ktorý sa voči vlastným občanom správal akopolicajný štát, vrátil ľudu jeho vládu.Nový začiatok – dvakrátŠtát, ktorý svoju moc štyri desaťročia odvodzoval od víťazstvastraníckeho predvoja robotníckej triedy v jej boji so zvyškomspoločnosti, sa prihlásil k fikcii spoločenskej zmluvy a požia−davkám právneho štátu. Federálny parlament odstránil vedúcuúlohu komunistickej strany, umožnil konanie slobodných volieb,včlenil do právneho poriadku moderný katalóg ľudských práv,vytvoril legislatívny priestor pre postupnú konverziu centrálneplánovanej na trhovú ekonomiku a rozvoj súkromného podnika−nia, prijal opatrenia na zmiernenie majetkových aj nemajetko−vých krívd, spáchaných starým režimom, sprevádzkoval ústav−ný súd a čoraz častejšie sa moril s právnymi riešeniami rastúcejpoliticko−kultúrnej, ekonomickej a sociálno−psychologickej roz−koľajenosti dvoch svojich republík. Neúspešne. O tri roky ne−
38 Slovensko ako otvorená spoločnosťRadoslav Procházka: Zákony moci, moc zákona39skôr sa zmena štátoprávnej identity krajiny dovŕšila aj na úrovnijej štátneho zriadenia, keď sa z dvoch republikových častí fede−rácie stali dva samostatné štáty. Oba z nich vstúpili do éry zvr−chovanej existencie s novými ústavami.Základný zákon Slovenskej republiky sa hneď úvodnými slo−vami svojho normatívneho textu prihlásil ku koncepcii právne−ho štátu. Z formálneho hľadiska znamená právny štát striktnúviazanosť štátnych orgánov platným právom a naopak možnosťobčanov slobodne konať všetko, čo im zákon výslovne nezakazu−je. Materiálne hľadisko k tomu pridáva ešte požiadavku na istúkvalitatívnu úroveň tohto práva, najmä z hľadiska účinnosti ochra−ny základných práv a slobôd a fungovania občianskej spoločnosti.Pevnou súčasťou požiadaviek právneho štátu je aj princíp právnejistoty, nezávislosť súdnictva a dodržiavanie ústavnosti a zákon−nosti v procesoch tvorby a aplikácie práva. V širšej perspektívesa teda právny štát nevyčerpáva iba postupom štátnych orgánov„na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, kto−rý ustanoví zákon“, ale kladie aj konkrétne kvalitatívne nárokyna kultúru výkonu moci a na jej vzťah k vlastným občanom.Politické spoločenstvo, ktoré domáca ústava vo svojej pream−bule definuje ako „národ slovenský ... spoločne s príslušníkminárodnostných menšín a etnických skupín, žijúcich na území Slo−venskej republiky“ a následne termínom „občania Slovenskejrepubliky“, sa za necelých sedemnásť rokov svojho vývoja v ob−lasti ústavno−politickej kultúry a právneho štátu dostalo z krátkejúvodnej fázy, v ktorej ústava mala povahu posvätnej, ale nepou−žiteľnej relikvie, do polohy, v ktorej sa naopak nadužíva a tvaru−je spôsobom, ktorý ju zbavuje reálneho nároku pôsobiť ako sac−rum a fundamentum spoločenstva. Jej kľúčová súčasť, princípyprávneho štátu, sa za tie roky „pohla“ podstatne menej: z právnehoštátu v praxi zostáva floskula a mení sa iba miera, v akej sa ten−ktorý politický establišment necháva touto floskulou vôbec ob−ťažovať.Ak tieto bezmála dve dekády štátoprávneho a občianskehoBildung slovenského národa a politického spoločenstva, ktoré−ho je tento národ dominantným, konštitutívnym živlom, majú ajnejaký nádejný leitmotív, je ním postupne sa zintenzívňujúca,hoci často len podvedomá a nepriama, komunikácia medzi mo−cou a jej adresátmi. Vrchnosť dáva ľudu príklad a učí ho, akochápať pravidlá; verejnosť dáva – čoraz sebavedomejšie – pan−stvu najavo, čo, od koho a ako si nechá „ľúbiť“. Pohľad je to trist−ný a optimistický zároveň: vrchnosť na storako spôsobov stálea znova ponúka publiku lekciu, že záväznosť pravidiel je nepria−mo úmerná nepohodliu, s akým by sa ich uplatnenie mohlo spá−jať; verejnosť je učenlivá a nachádza vlastné spôsoby manipulá−cie s pravidlami, kladúc však pritom na moc a jej viazanosťprávom čoraz vyššie nároky. Výsledky tejto obojsmernej osvetysú tak frustrujúce aj povzbudivé: na jednej strane ponúka dote−rajšia skúsenosť len malú nádej, že niektorá z budúcich garnitúrbude ochotná a schopná z vlastnej vôle dodržiavať limity, akýmpolitická moc podlieha, na strane druhej sa skvalitňuje a stupňujetlak, ktorým k tomu verejno−správnu reprezentáciu nútia jednot−livé vrstvy občianskej spoločnosti.Ako sme sa sem dostali? Ak pred zátvorku vyjmeme zmätenýgalop rokov 90−92, môžeme si vývoj právneho štátu na Sloven−sku ohraničiť troma fázami: rúhačskou (93−98), utilitárnou (98−06) a revolucionárskou (06−?).Dokrkvaný pergamenBlasfemická etapa začala ritualizáciou ústavodarného aktu akozavŕšenia tisícročných emancipačných snáh štátotvorného náro−da a tiež ako príležitosti na odhalenie jeho vnútorných nepriate−ľov. Totem, ktorý náčelníci kmeňa týmto rituálom vytýčili, savšak vzápätí stal predmetom ich pravidelného bezostyšného ha−nobenia. Práve tí, ktorí archu úmluvy spoločenstvu priniesli a maliju strážiť, z nej učinili obeť čoraz brutálnejších útokov na samupodstatu demokratického právneho štátu, a to v podobe, naprí−klad, otvoreného zneužívania ekonomicko−právneho rámca zaúčelom plienenia verejných zdrojov v prospech „dobrých podni−kateľov mečiarovcov“, zneužívania parlamentnej mašinérie našikanovanie politických protivníkov vrátane hlavy štátu, tresta−nia pokusov o zachovanie aspoň minima úradníckej či stavov−skej cti v štátnej správe, konfrontačného „ukrajovania“ z právnárodnostných menšín, zasahovania do výkonu pôsobnosti poli−cajných vyšetrovateľov a prokurátorov, a tak podobne. Niektorí
Change language