Stiahnuť PDF - OS

14 Slovensko ako otvorená spoločnosťRudolf Chmel: Zatvorené Slovensko?15otázku, nakoľko sa otvorená spoločnosť môže „otvoriť“, teda po−kiaľ ide o mieru otvorenosti, ktorá nevedie k sebadeštrukcii spo−ločnosti, k jej explózii alebo implózii. Dnes, keď hovorímeo otvorenej spoločnosti, myslíme vlastne na otvorenú, slobodnúspoločnosť tak, ako ju poníma liberalizmus. Sartori kladie v tejtosúvislosti otázky, ktoré si ešte Popper nedával: či napríklad otvo−rená spoločnosť je schopná inkorporovať multikultúrnua multietnickú spoločnosť, založenú na „diferencovanom občian−stve“? Teda, nakoľko je schopná byť pluralitnou, tolerantnou (plu−ralizmus je ex offo tolerantný), aj keď, ako vraví Sartori, toleran−cia rešpektuje hodnoty iných a pluralizmus, ktorý je protikladomdiktatúry (aj, napríklad, vedúcej úlohy jednej strany!), je zákla−dom liberálnej demokracie, základom názorovej rozličnosti akojej najpodstatnejšej súčasti, hoci pokušenia o absolutizovanienázoru jednej strany, ešte lepšie jedného vodcu (strana=vodca=ná−rod=štát) sú v našich krajoch stále veľmi silné.3Dnes, ani nie celkom paradoxne, hoci možno ani nie celkom zá−konite, po ére fašizmu a komunizmu prichádza opätovne na scé−nu len nedávno sa otvárajúcej spoločnosti starý dobrý pomocníkvšetkých totalít – nacionalizmus, ideológia uzavretej spoločnos−ti v pravom zmysle slova. Pravdaže, historicky to nebolo vždytaké jednoznačné a jednoduché. Vo svojej integrujúcej či integ−ratívnej, v podstate demokratickej či dokonca liberálnej podobesa nacionalizmus začal presadzovať v prvej polovici 19. storočia,keď táto doktrína rozdelila Európu na národy. Považovalo sa tovtedy za legitímne, pokrokové a demokratické, najmä v strednejEurópe, kde sa nacionalizmus habilitoval na internacionálnom,značne heterogénnom podloží dynastického habsburského súštá−tia. Nacionalizmy, uskutočňované na pôde monarchiálnej, nena−cionálnej koncepcii vlasti, mali sprvu najmä jazykový, kultúrnyráz, nie územný či nebodaj geopolitický. Neboli veľmi synchro−nizované. Postupne sa do ich fundamentu vkladali spoločné zá−žitky vyhraneného kolektívu, jeho skúsenosti, spoločná história,aj mýty, a najmä úsilie o spoločné územie a jeho politický vrchol– spoločný, pokiaľ možno mononárodný štát. To všetko sa všakSlovákom darilo len akoby na etapy, prerušovane a tak aj vyvr−cholenie – samostatný štát – ich našlo do značnej miery nepri−pravených, najmä však nerozhodnutých, nadšenie z onoho sto−penia do národno−štátneho telesa, ako v tých časoch LadislavaHanusa na začiatku 40. rokov minulého storočia, nezdieľalo celénárodné spoločenstvo, nehovoriac o menšinách. Pre historickúoneskorenosť tohto procesu isto, ale pre samotných aktérov tohtoprocesu najmä.Medzitým sa nacionalizmus kultúrny, integrálny zväčša pre−transformoval na extrémny, radikálny, bojovný, juhoslovanskýkrvavý príklad bol pre Európu nadlho dostatočne výstražný. Ako−by aj vyše polstoročie po mníchovskej prednáške Ortegu Y Gas−seta znova platili slová o tom, že v rokoch, keď by bolo trebavytvoriť spoločnú Európu, „prežívame obdobie, v ktorom saeurópske národy cítia odlišnejšie a vzdialenejšie, v ktorom kaž−dý národ nie z konkrétnych príčin, ale z náhodnej a všeobecnejantipatie nemôže zniesť ostatné“. O necelých päťdesiat rokov poňom maďarský politológ Csaba Gombár rezignovane dodáva:napriek globalizácii planetárnych rozmerov, „štátne politiky saetnizujú, kultúry sa odďaľujú a v dôsledku početnosti etník je svetpoznačený akýmsi miniaturizovaným partikularizmom“. Natriumfujúce partikularizmy doplácajú podľa tohto ctiteľa liberál−nej demokracie „milióny jednotlivcov – a individuálna slobodaostáva naďalej luxusom malého počtu ľudí“, lebo „teraz musípodľa možností patriť každý k nejakému etniku“. Podľa Gombárastredná a východná Európa „len−len čo sa vyslobodila z triednehovidenia povýšeného na ideológiu, už je po krk, alebo ešte hlbšie,ponorená do etnopolitickej krútňavy. Z jedného kolektivizmu dodruhého, z blata triedy do kaluže etnika“.Tieto súdy, charakteristické vo väčšej−menšej intenzite pre post−komunistickú stredovýchodnú Európu dodnes, majú okrem vše−obecnej antipatie a partikularizácie korene aj v historických reá−liách, ale neraz i v historickej iracionalite, ktorá často priamopatologicky rozdeľuje regióny, medzinárodné spoločenstvá i saménárody a štáty. Obsah a štruktúra predsudkov, tráum, komplexov,ktoré prenasledujú národy stredo−východnej Európy, o juhovýchod−nej ani nehovoriac, by si isto zaslúžili hlbšiu porovnávaciu refle−xiu. Ukrivdenosť, strach o národ či územie, o hranice, o menšiny