Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2/3 - Evanjelizacia

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Utorok po 14. nedeli v Období cez rok Mt 9,32-38Otvorme sa pre Ježiša!Rodičia často žasnú nad svojimi deťmi. Deti poznajú každé auto, vedia lepšie nastaviťrádio a televízor než dospelí. Ba neraz povedia matke: Mama, to musíš takto urobiť. A dieťato skutočne vie lepšie. Deti sa ľahko a rýchlejšie učia než dospelí, lebo ich zmysly sú bystré,jasné, čulé a otvorené. Práve preto je pre dieťa krutým údelom, keď je hluché alebo nemé.Dnes sa pre také deti veľa podniká, aby si mohli zabezpečiť vlastnú existenciu. Voľakedy totakto nebolo.Hluchonemý, o ktorom rozpráva evanjelium, patril k najúbohejším ľuďom. Preto sa Pánzmiluje nad ním.Ježiš berie chorého nabok od zástupu. Dotýka sa prstami jeho uší a jazyka. Nie ako lekár,ktorý sa dotýka chorého miesta, aby zistil príčinu choroby, ale Ježiš tu robí dotyk, ktorýv skutočnosti nič neskúma, iba naznačuje, že zavreté uši a nemý jazyk sú príčinou biedyčloveka. Preto mu vraví: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili ušia rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával“ (Mk 34-35). A stal sa normálnym zdravýmčlovekom, ktorý mohol už počúvať druhých a vedel sa porovnávať a pobaviť s inými.Iste ste už boli niekde, kde bol veľký hrmot, rachot. Keď trebárs letí nízko vrtuľník,nepočujeme tikať hodiny. Teda ak nepočujeme, nemusí to byť hneď chybou sluchu. Môže tobyť niečo, čo nás ohlušuje.Ak nepočujeme Boha, ak nevieme rozoznať jeho hlas vo svedomí, uvažujme prečo. Možnoje príčinou hrmot a lomoz, v ktorom žijeme. Stačí ho teda odstrániť. Každý deň aspoň nachvíľku. Je pravda, že tempo dnešného života nedovoľuje žiadne dlhé meditácie. Ale chvíľuvnútorného ticha si môže dovoliť každý. To je už otázka vôle.Lenže my sme si už na hluk zvykli. My u ticho a samotu neznesieme. Aj chvíle oddychu sinevieme predstaviť ináč ako s rozhlasom, televíziou či obrázkovými časopismi. Všetkomusíme počuť, vidieť, prečítať. A tým si vyplníme každú chvíľku dňa. Bez toho užnemôžeme ani jesť, ani čakať na autobus, ani ísť na prechádzku. Vždy nás musí niečo aleboniekto zabávať, rozptyľovať. Len aby sme nezostali sami so sebou, sami s Bohom, lebo to jenepríjemné. To sú obyčajne výčitky svedomia, ktorých sa bojíme, pred ktorými utekáme,kvôli ktorým sa ohlušujeme. Dúfam, že mi dobre rozumiete. Nie som ani proti rozhlasu, aniproti televízii či časopisom.Chcem vás len upozorniť, ak neostanete cez deň ani minútku v tichu, nikdy boží hlasnebudete počuť. A pritom váš sluch, aj ten vnútorný, môže byť úplne v poriadku, takženepotrebujete žiadne zázračné uzdravenie. Len odvahu a trocha vôle. Nebojte sa toho! Bohnie je trestajúca spravodlivosť. Boh je predovšetkým milosrdná láska. Verte, stojí za to počuťjeho hlas!Hluchý však obvykle býva aj nemý. Nevie hovoriť. Aj hluchonemého z evanjelia priviedlipravdepodobne príbuzní a tí prosili za neho. Máme niekoho blízkeho, ktorý je hluchý nakaždé dobro slovo a je beznádejne nemý, takže niet predpokladu, že by sám prosilo uzdravenie? Prosme teda za neho my. Kristus aj dnes má moc uzdraviť a je tak isto ochotný.Prosme ho teda o dar sluchu pre všetkých, ktorým chýba.Rodičia, poznáte, aké je to zlé, keď vaše deti sú hluché na vaše napomínanie. A koľkokresťanov je hluchých! A nepatrím medzi nich tak trochu aj ja? Prečo? Počúvam a vnímampozorne, keď ku mne hovorí Boh? Hlas svedomia, to je hlas Boží. Slová Písma, to sú Božie124www.evanjelizacia.eu