Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2/3 - Evanjelizacia

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Kresťan je najslobodnejší človek na svete. Máme sa slobodne rozhodnúť, či Ježišaprijímame takého, aký je: poníženého, trpiaceho, mučeného, ale tiež naveky osláveného, či hochceme prijať v poníženom sviatostnom znaku. Eucharistia je tým bodom, kde má človekotvoriť srdce, vyznať vieru, prijať všetko v Kristovi. To je tvrdá reč pre každého, kto jezahľadený len na seba. No v tejto tvrdej reči sa skrýva tajomstvo viery, tajomstvo večnéhoživota. Reč o prijímaní jeho eucharistického Tela je tvrdá z viacerých príčin. Najprv preto, žežiada, aby sme vieru v jeho slovo protirečili svojím vlastným zmyslom, svojej skúsenosti,o ktorú sa denne opierame a prijali chlieb, ktorý kňaz ukazuje ako samého Krista. Ďalej preto,lebo ho možno prijať len s čistou dušou, a to predpokladá úprimné pokánie, zrieknutie sahriechu, často príjemného a výhodného. A konečne preto, že toto prijatie Krista zaväzuje sipočínať tak, konať tak, ako by na mojom mieste konal Ježiš sám. Žiada si natrvalo moje ruky,nohy, ústa, myseľ, srdce.Bojím sa o svoje miesto, o svoj plat, o svoje pohodlie, o svoju česť a vážnosť v spoločnostitých, ktorým sú takéto reči smiešne. akokoľvek by sme sa chceli pohoršovať na tých, čoopustili Krista, keď počuli tvrdú reč o Eucharistii, musíme im byť vlastne vďační. Príbeh,ktorý sme práve počuli, dáva nám najlepší dôkaz, že Eucharistia je naozaj Kristovo telo námna pokrm. Keby to bol Kristus myslel nejako ináč, symbolicky, určite by bol odchádzajúcichzavolal späť a vysvetlil im, že zle rozumeli, aby sa nepohoršovali. On však nič neodvolal. Onstál na svojom vyhlásení i napriek tomu, že ho toľkí preto opustili. A bolo ich určite veľa.Evanjelium nám udáva len počet tých, ktorí ostali. Keďže ale s Ježišom vždy chodil veľkýzástup a pri zázraku rozmnoženia chlebov ich bolo niekoľko tisíc, je tragické, že ho opustilipráve vtedy, keď im oznámil najväčší prejav svojej lásky.Ale zrejme vzťah k Eucharistii je rozhodujúci pre každého. Tu sa musí každý rozhodnúť.Boh nikomu nevnucuje svoju lásku. Boh nie je pánom otrokov, alebo bezduchých pánov. Bohje Otcom slobodných detí. Dal nám takú veľkú slobodu, že ju môžeme použiť aj proti nemu.A Boh to plne rešpektuje. Mohol ľahko donútiť ten veľký zástup, aby zostal. Boh však nikdynepoužije svoju moc, svoju všemohúcnosť proti nášmu rozhodnutiu. Peklo, to hrozné veľkézatratenie, to je ten najväčší dôkaz. Musíme sa teda rozhodnúť. Tak ako Izraeliti v Staromzákone, keď ich Jozue vyzval, komu chcú slúžiť. Kristus sa tiež spýtal tej hŕstky ľudí, ktorís ním tam zostali, či aj oni chcú odísť. Aj nás sa pýta. Každý z nás sa musí slobodnerozhodnúť sám za seba, ktorou cestou pôjde.Cirkev po koncile mimoriadne zdôrazňuje slobodu svedomia. Nik nemôže nútiť nikoho voveciach svedomia. Nik na to nemá právo. Ani rodičia. Ak je tu niekto z donútenia rodičovalebo manželky, ak je tu len preto, aby bol doma pokoj, aby nemusel počúvať frfľanie, nič muto nie je platné. Boh takú službu nepotrebuje! Skutočná bohoslužba je len to, čo dáme Bohuz vlastného rozhodnutia, ktoré je často ťažké. Cirkev hlása samé nepopulárne a málopríťažlivé veci. Žiada zapieranie, zdržanlivosť, zachovanie pôstov. Žiada lásku k tým, ktorínám ublížili, žiada prekonávanie hnevu, pohoršenia, žalovanie na seba. Žiada vieruv nepochopiteľné. A odmena? Tú sľubuje vo večnosti, ktorá sa nám zdá ďaleko. V evanjeliunikde nenájdeme výrok a Kristus nikdy to nepovedal, že ten, kto pôjde za ním, bude sa maťdobre, bude sa mu ľahko žiť.A svet nám takýto život ponúka. Je to ako v tej rozprávke, kde sa mali bratia rozhodnúť,ktorou cestou pôjdu. Či tou pohodlnou, širokou, alebo tým strmým chodníčkom. Hlúpy Janosi vybral ťažkú cestu aj napriek výsmechu svojich bratov a vieme, že dostal s princeznou ajpol kráľovstva.39www.evanjelizacia.eu