Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 — 1943
dy nenašli tam, kde mali byť. Počas mnohomesačného pobytu sa opakoval
ten istý stereotyp - stráženie, hliadky, akcie... „Načo sme tu?
V koho záujme?" pýtali sa 20-roční chlapci.
Nelichotivo pôsobil aj každodenný obraz života civilného obyvateľstva,
hoci aj bez represívnych akcií.
Vojnou, najmä však predchádzajúcim režimom zničené dediny,
pôsobili bezútešne. V mestách zas nefungovali nemocnice, školy, zanikol
hospodársky život. Dedinčan žil len z toho, čo si sám dorobil,
neraz však musel odovzdať okupačnej moci dávku aj z posledného, čo
mal. Niet divu, že tieto pomery v slovenských vojakoch i dôstojníkoch
vzbudzovali súcit a prehlbovali dištanc od hitlerovskej politiky, ktorú
považovali, popri predchádzajúcej stalinskej tyranii, za hlavného
strojcu nešťastia tohto ľudu. Aj keď toto tvrdenie pochopiteľne nemožno
generalizovať, väčšina slovenských vojakov sa snažila ťažký život
miestnemu obyvateľstvu aspoň trocha uľahčiť. Známych je množstvo
prípadov, keď Slováci z vlastných zásob pomáhali civilnému obyvateľstvu,
upozorňovali ho na hroziace deportácie, vyvíjali v prospech obyvateľov
rôzne intervencie alebo ho brali najrozličnejším spôsobom pod
ochranu. Rozhorčenie tlelo vo vedomí vojaka nad neprávosťami, ktoré
páchali na civilnom obyvateľstve nacistické jednotky. Okrem všeobecného
znechutenia z nanútenej vojny, poznania frontového stavu
či nespokojnosti z odďaľujúcej sa výmeny, bol práve niekoľkomesačný
pobyt a následné zbližovanie sa s civilným obyvateľstvom na základe
jazykovej a mentálnej blízkosti jedným z dôležitých a špecifických momentov
v existencii Zaisťovacej divízie.
Možno teda konštatovať, že v jeseni 1942, keď dochádza k prvým
prípadom dezercií na stranu protivníka, mali faktory ovplyvňujúce
bojovú morálku jednoznačne klesajúcu tendenciu a hovorili proti aktívnemu
angažovaniu sa na strane okupantov. Stratili sa faktory, ktoré
tu boli prítomné v roku 1941, sčasti aj v 1942, teda vidina pomerne
rýchleho skončenia vojny, a tým skorého návratu domov. Vojaci preto
už akosi nevideli dôvody, pre ktoré by mali v tejto vojne nasadzovať
svoje životy.
Jeden z partizánskych veliteľov, Alfonz Afanasjevič Žigar, si to
takisto všimol, pričom takto zhrnul svoje prvé dojmy zo slovenskej
strážnej služby na trati Pinsk - Gomeľ: „Partizáni si hneď po príchode
108