Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 — 1943
zo stráže „stratili" dvaja vojaci - Podimák a Krulikovský, ktorí boli
vyhlásení za nezvestných. Nik presne nevedel, či sú ešte medzi živými.
O niekoľko dní sa však Podimák objavil spolu s inými sovietskymi
partizánmi živý a zdravý medzi svojimi bývalými spolubojovníkmi na
strážnici pri obci Kopceviči. O vopred dohovorenom ďalšom stretnutí
sa však dozvedel spravodajský dôstojník Juraj Kabzan, ktorý okamžite
začal dotyčných vojakov vyšetrovať a sledovať. 107 Pravdepodobne
práve to bola hlavná pohnútka, ktorá urýchlila rozhodnutie vojakov
Oravca, Slatinčana, Bugáta a Bencúra utiecť.
Väčšina zo spomínaných devätnástich zbehov však bola, ako som
spomenul, aspoň nepriamo zaangažovaná do príprav vianočného prechodu.
Naznačuje to aj nasledovný prípad.
25. decembra dezertovalo až šesť vojakov 101. pluku: Július Bohumel,
Jozef Bednár, Karol Forgáč, Jozef Marko, Štefan Tuček, okrem
nich aj čtk. Jozef Maškuľák. Veliteľ Horskej kanónovej batérie
npor. Majerčík im do kolónky „príčina zbehnutia" uviedol ako dôvod
„svojvoľnosť". 108 Aký bol však skutočný dôvod zbehnutia? Forgáč, Bednár,
Marko, Tuček a Bohumel mali už v predošlom období kontakty
s partizánmi, resp. ich spojkami. Tento fakt zaiste prispel, po krachu
plukového prechodu, k rozhodnutiu utiecť na vlastnú päsť. Marko
o tom napísal: „Toto naše spojenie s partizánmi bolo čoskoro vyzradené
a hrozilo nám už k odzbrojeniu a preto (...) nakoľko sme už boli vyzradení
nám nebolo nič iného, ako prejsť na druhú stranu. " 109 Stalo sa tak
na 1. sviatok vianočný 25. 12. 1942.
Obava zo zatknutia však bola len bezprostredným impulzom, za
ktorým sa skrývali hlbšie príčiny. Tu podľa všetkého možno veriť slovám,
ktoré vyslovil J. Marko: „Hlavné príčiny u nás boli, že sme prešli
na druhú stranu, že Nemci išli na Slovanov..." S civilmi si vraj slovenskí
vojaci veľmi dobre rozumeli. Ba došlo aj k istej spolupráci: „Oni
nám dávali správy o pohybe partizánov a my sme im dávali správy
o pohybe nemeckej armády." 110
V prípade Tučeka to malo byť rozhorčenie zo zločinov voči civilnému
obyvateľstvu. Jeho pohnútky opísal jeho priateľ takto: „Jedného
dňa zohnali hitlerovci 260 ľudí, poväčšinou žien, detí a starcov a zaživa
ich upálili... Tuček, ktorý proti svojej vôli musel byť svedkom tohto
strašného zločinu, robil si ťažké výčitky svedomia. No keď zbadal, že
130