Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

III. KAPITOLA - Dezercie v roku 1942
notlivci prebiehajú aj tak, odpovedal Sovietom: „ Tým horšie pre vás...
Keď prechádzajú, Nemci nás odvolajú odtiaľto a namiesto nás prídu
Nemci. Tak ani vy, ani obyvateľstvo nevyhrá," a nakoniec rozhodne
odmietol sám prejsť. 161
Keď Saburov osobne napísal veliteľovi 101. pluku pplk. Čánimu
list s výzvou na prechod, odpovede sa nedočkal.
Akúkoľvek spoluprácu odmietal aj posledný veliteľ 2. pešej divízie
plk. Pekník. A to v čase, keď už bolo o jej osude rozhodnuté. Ako totiž
spomína „pobočník" por. Pavloviča, František Zaťka, tento mu už
z partizánskej strany barikády „písal asi štyri razy ... a nabádal ho,
aby s celou divíziou prešiel k partizánom". Avšak, všetko bolo márne.
162
Slovenský dôstojnícky zbor ostal hluchý na výzvy partizánskych
veliteľov, aby prešli. Prečo? Odpoveď ponúkol jeden z najbližších Nálepkových
spolupracovníkov. „Dôstojnícky sbor ZD tvorili ľudia oddaní
tisovsko-tukovskému režimu, okrem niekoľkých jednotlivcov, ktorí
cítili odpor proti fašizmu a jeho cieľom." 163 Pochopiteľne, celkom oddaní
režimu neboli, rozhodne mu však boli lojálni. V tomto smere „otčot"
zväzku gen. Saburova zhodnotil úspešnosť Nálepkovho oddielu rozporne
a trocha aj skreslene. 164
Aj Samo Falťan, iste jeden z najlepších znalcov problematiky, opisuje
svoje rozčarovanie z prístupu dôstojníckeho zboru k partizánskemu
hnutiu. Darmo vraj vysvetľoval veci veliteľovi práporu a presviedčal
ho o nutnosti stretnúť sa s partizánskym veliteľom. „Nepodarilo sa
to. Nemal k stretnutiu odvahu, nehovoriac už o nejakej uvedomelosti
obrátiť zbraň proti hitlerovcom. Partizánov podceňoval a partizánsky
boj zavrhoval. Nepovažoval ich za ozbrojenú silu ľudu, ale za neorganizované
bandy." 165 Aj na základe ďalších faktov preto mohol vo svojej
knihe vysloviť vcelku korektný záver, že dôstojnícky zbor ako celok
neprechovával sympatie k ZSSR, bolo v ňom „sčasti zakorenené nepriateľstvo
alebo aspoň nedôvera voči ZSSR". 166 177