Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

III. KAPITOLA - Dezercie v roku 1942
lovi a ostatným zbehom podarilo prechod zamaskovať. Takto ochránili
nielen seba, ale aj obľúbeného veliteľa roty. 54
Odtiaľ išli asi 5 km neutrálnou zónou potom do prvej dediny v partizánskej
zóne.
Mikula po vojne písal, že svoj úmysel o prechode prezradil Medzihorskému
na susednej strážnici pri Staruškách, ako aj niektorým
iným chlapcom na susednej strážnici tesne pred akciou a tento návrh
našiel u nich plné porozumenie. Preto sa rozhodli opustiť strážnicu
a prejsť k partizánom, ktorí nás už v lese čakali". 55 Medzi vojakmi
oboch stráží - stanica Starušky a semafor Starušky (tu bol veliteľom
des. Jozef Bajana), však nevládol celkom jednotný názor na to,
či utiecť alebo nie. Niektorí nezaváhali, iní chuť nemali. Naznačujú
to aj Medzihorského spomienky. „Dvaja boli vtedy na stojke - Slávik
a ešte jeden s ním (Štefan Jančo - pozn. M. L.) ten sa tam pod lesom
motal. Slávik sa ma pýta: „Kde idete?" „K partizánom", hovorím.
„Kde k partizánom?" Tu reku, hentam sú schovaní, tam hliadkujú.
„Počkaj Emilo, Boha tvojho, aj ja idem!" - ešte kričal na mňa. Ten
druhý, Jančo, zástupca veliteľa stráže čo bol, ten tiež odišiel a ten tam
potom padnul." 56 Veliteľ stráže zo „Semaforu" des. Bajana sa najprv
vojakom vyhrážal, že im „dá k partizánom utekať!" a na potvrdenie
váhy svojich slov išiel hneď vziať svoju pušku. No nakoniec sa dal
predsa len uhovoriť a odišiel s nimi. Ešte ostrejšie proti návrhu utiecť
protestoval Gusto Lazar, ten dokonca obtiahol svoj guľomet a hrozil
spoluvojakovi streľbou. O útek naspäť, už na ceste k partizánom, sa
pokúšal aj vojak Klunda, ostatní však tomu zabránili. Utiecť späť sa
podarilo jedine vojakovi Panovčákovi, ale ani on nakoniec nevyzradil,
aké bolo pozadie „prepadu" strážnice. 57
Pred útekom totiž vojaci všetko nastrojili tak, aby situácia vyzerala
ako prepad: Strážnicu zapálili a z lesa spustili krátku paľbu smerom
na strážnicu, čo vytvorilo dojem, akoby boli prepadnutí a zajatí.
Po strážnici porozlievali krv z darovaných baranov, strieľali do vzduchu
a robili hurhaj. Aj toto divadlo nepochybne prispelo k tomu, že
ich prípad bol oficiálne označený nie za dezerciu, ale za zajatie, resp.
nezvestnosť. 58
Ján Slávik spomínal na prechod po rokoch takto: „ Tá veľká stráž,
vedľa čo bola - tí to tam všetko rozváľali, rozobrali, strieľali tam, hu-
117